Why Me? (Marauders)

11. stretnutie s matkou.

Postupne dni plynuli, až prišla sobota a s ňou aj návšteva čarodejníckej dedinky Rokville. Všetci študenti od tretieho ročníka vyššie sa tešili, iba ja som bola výnimka. Samozrejme na dedinku sa teším, ale neteším sa na toho, kto ma v nej bude čakať. Od rána som bola úplne bledá a takmer s nikým som nekomunikovala. Všetci ma našťastie nechali na pokoji, iba moji priatelia mi posielali povzbudivé pohľady. Bola som im za to neskutočne vďačná. 

Do Rokvillu sme šli všetci spoločne, čo ma celkom milo prekvapilo, pretože Lily a James sa zvyčajne iba hádajú a všetci naokolo majú skvelé divadlo. Avšak teraz spolu aj normálne komunikovali. Síce sa jej James pýtal úplne stupídne otázky, ale Lily sa prekonávala a s ochotou mu na všetky odpovedala. Ja som však išla vzadu a bola som neskutočne mĺkva a zabratá do svojich myšlienok. Kráčala som čo najpomalšie aby som čo najviac oddialila chvíľu, keď budem musieť vstúpiť do toho hostinca. Medzi tým sa mi ostatní stratili. Zrazu som zastala pred podnikom. Zhlboka som sa nadýchla a vstúpila som dnu. Bol tam neskutočne vydýchaný vzduch, ale očividne to nikomu vo vnútri neprekážalo. Obzerala som sa dookola a videla som množstvo podivuhodných ľudí.  Mamu som našla až niekde úplne v kúte sedieť aj s nejakým mužom. Keď ma zbadala, nebežala mi v ústrety, ani ma neobjala, ako to mala vo zvyku. Pristúpila som teda k nim a slušne som pozdravila. Ona sa len usmiala a povedala, že je rada, že som prišla. Potom mi predstavila toho muža ako Malcolma MacNaira. 

,,Toto je tvoj budúci otec." dodala ešte a mne spadla sánka až ku kolenám. To nemohla myslieť vážne. Kvôli nemu sa tak zmenila? To sa mi asi sníva. Akože fajn, ak je šťastná, tak mi to nevadí, ale prečo sa tak neskutočne zmenila? Odkedy ho vlastne pozná? Myšlienky mi poletovali hlavou a vtedy som zbadala skupinku mojich priateľov vstupovať dnu. Všetci mi poslali povzbudzujúce úsmevy. Sadli si poblíž nás. 

,,Vieš," začala matka. ,,Chceli sme s tebou prebrať  jednu veľmi dôležitú vec." dopovedala a potom pokračoval ten vraj môj budúci otec. 
,,Temný pán by sa veľmi potešil, keby si vstúpila do jeho radov." vybalil to na mňa bez všelijakých omáčok. Chytil moju mamu za ruku. 
,,Pokiaľ to dobre chápem, chcete, aby som sa pridala na Voldemortovu stranu," prehovorila som po chvíli desivého ticha. ,,Chceš mi mama povedať, že ti si tak už urobila?" pozdvihla som obočie a nesúhlasne som sa na ňu dívala. 
,,Ešte nie." po tejto vete mi odľahlo. Avšak nemala som sa tešiť hneď na začiatku. ,,Čakám iba na teba." dopovedala a až teraz som si to naplno uvedomila. Ona chce zo mňa smrťožrútku? Ako vážne? Asi si myslí, že neviem, kto je Voldemort. Ale ja to z Lilyného rozprávania viem až príliš dobre. A navyše je to ten istý, ktorý bol minule spomínaný v Dennom Prorokovi za vraždu nejakých muklovských rodín. 

,,V takom prípade," zdvihla som sa zo stoličky a pokračovala som už so zvýšeným hlasom: ,,sa nedočkáš. Nikdy. Opakujem nikdy sa na Voldemortovu stranu nepridám!" skríkla som a vybehla som von. Úplne som ignorovala fakt, že za mnou niekto beží. Je mi to jedno. Ale s mojou matkou nechcem mať už nič spoločné. A s tým jej mužom už vonkoncom nie. Slzy som mala na krajíčku. Ako mi toto mohla spraviť? Ako? Prečo práve ja? Prečo? 

Bežala som ďalej a ďalej a ani som si neuvedomovala, kam bežím. Keď ešte zoberem do úvahy fakt, že to tu nepoznám, môžem s istotou povedať, že som sa stratila. Dokonca aj ten človek, čo zo začiatku za mnou bežal, to už vzdal. Ocitla som sa na nejakej čistinke uprostred lesa. V blízkosti zurčal potok. Najhoršie však bolo, že ani neviem, odkiaľ som prišla a nebolo tu ani živej duše. Vyzeralo to tu úplne ako z rozprávky. Sadla som si na nejakú skalu, ktorá sa tu nachádzala a vtedy som zo seba spustila všetky zadržiavané slzy. Zrazu ku mne niekto pribehol. Neunúvala som sa postaviť a zdvihnúť hlavu, iba som inštinktívne chytila prútik vo vrecku. 

,,Ada? To som ja, neplač. Bude to dobré." ozval sa hlas a sadol si ku mne. Nakoniec som hlavu predsa len zdvihla.

,,A - ako si ma našiel?" vysúkala som zo seba jednoduchú otázku. 
,,Hneď ako si vybehla, bežal som za tebou, aj keď chceli všetci, ale nestíhali. Sú niekde v Rokville a sú na ceste do hradu. Povedal som im, že ťa nájdem, upokojím a dovediem bezpečne do hradu." vysvetľoval mi. Ja som prikývla a snažila som sa upokojiť, ale nešlo to. Stále som mala pred očami náš rozhovor a plakala som stále viac a viac. Objal ma a nechal, aby som mu zmáčala košeľu. Hlavu som si zaborila hlbšie do jeho pleca a dýchala som vôňu jeho dlhých vlasov. 
,,Nevadí ti, že sme počuli celý váš rozhovor, že?" spýtal sa neisto, ale ja som sa zmohla iba na pokývanie hlavou, že mi to nevadí. Ešte stále som plakala.