Why Me? (Marauders)

17. Nový rok

Všetci sme dorazili k Potterovcom, ktorým vôbec nevadilo, že tu bude ešte ďalší človek navyše. Bola som celá otrasená z toho, čo som spravila, ale myslím, že som nebola jediná. Všetci sa ešte spamätávali z toho, že ešte stále žijú. 
 Nanešťastie, hneď vo vstupnej chodbe mali zrkadlo a keď som sa uvidela, takmer ma trafil šľak. Vlasy mi stáli dupkom, celé rozstrapatené a ten úhľadný cop, ktorý som si česala ráno sa už vôbec nepodobal. Tvár som mala celú umazanú a zaprašenú. 

,,Myslím, že najskôr pôjdem do sprchy a tentokrát mi v tom nezabrániš ani ty." namierila som prst na Siria a uškrnula som sa. Všetci okrem Jamesa a jeho rodičov sa zatvárili nechápavo. Potom som vybehla do izby pre čisté oblečenie a zamkla som sa v kúpeľni. Napustila som si vaňu a ľahla som si do nej. Zavrela som oči a prehrávala som si udalosti posledných hodín. Musela som si utriediť všetky myšlienky. 
Neviem, koľko som tu bola zavretá, ale z premýšľania ma vytrhlo Siriusove búšenie na dvere. 
,,Čo je?" zahučala som. 
,,Si v poriadku?" spýtal sa najskôr.
,,Hej," odvetila som jednoducho. 
,,Tak si pohni. Kým sa tu ty čvachceš, všetci sme sa stihli osprchovať dole a čakáme na večeru. Tak si pohni!" zakričal naspäť. 
,,Merlin! To som tu bola tak dlho?" chytila som sa za hlavu a okamžite som sa začala utierať. O päť minút som už bola dole.
,,Prepáčte, trochu som sa zdržala. Vôbec som nemala pojem o čase." ospravedlňovala som sa, len čo som vošla do jedálne. Konverzácia náhle utíchla a všetci na mňa pozreli ustaranými pohľadmi. 
,,To nevadí, zlatíčko. Poď sadni si a ja zatiaľ donesiem jedlo." odsunula mi Euphemia stoličku a ja som si sadla. Jamesova mama odbehla do kuchyne a o chvíľu už prišla aj s levitujúcimi hrncami. Všetci sme si naložili a do sýtosti sme sa najedli. Bolo to úžastné jedlo. Povedala by som že pani Potterová by mohla kľudne variť aj na Rokforte a nikto by nepostrehol rozdiel. 
Pri večeri sme sa všetci bavili o rôznych hlúpostiach, ale ani slovkom sme nespomenuli udalosti dnešného dňa. Bola som za to rada, lebo by som to už asi psychicky nezniesla. 
Po jedle som ešte poďakovala Euphemii a Fleamontovi, že prišli aj s aurormi a tak trochu nás aj zachránili. Potom sme všetci šli spať. Ghade pričarovali Jamesovi rodičia do našej izby posteľ, aby sme mali všetky kde spať. Ľahla som si do postele a okamžite som zaspala. Väčšinou sa mi nič nesníva, ale teraz to boli iba samé nočné mory. Mučili mojich priateľov a vyhrážali sa zabitím ich ak neprejdem k smrťožrútom. Zobudila som sa celá spotená uprostred noci.  Sadla som si a zhlboka som to predýchavala. Poobzerala som sa dookola na spiace baby. Vydýchla som si, keď som počula všetky spokojne oddychovať. Až na...Kde pre Merlina je Ghadah? Vyletela som z postele a snažila som sa čo najtichšie vyjsť z izby. Dúfam, že je iba na záchode. Ako som zatvárala dvere na izbe, zbadala som dve postavy na konci chodby pri okne. Potichu som sa k nim približovala. O niečom sa zhovárali, ale nebolo im rozumieť ani ň. Keď som podišla bližšie, bolo mi jasné, kto to je. Remus a Ghadah. Zaškrtím ich oboch. 

,,Ahojte," prihovorila som sa im. Obaja sa strhli. 
,,Čo tu pre Merlinové spodné gate strašíš?" povedala vyľakane Ghadah. 
,,Prepáčte že vás ruším pri vašej romantickej konverzácii, ale robila som si o teba starosti." zdvihla som ruky na obranu. 
,,Len som nemohla spať, tak som vyšla na chodbu a stretla som Remusa, ako ide zo záchodu." začala vysvetľovať moja sesternica. 
,,A trochu sme sa zarozprávali" doplnil ju Remus. Pre seba som sa uškrnula.
,,Asi už pôjdem." pípla Ghad a už sa aj pobrala na odchod.
,,Idem aj ja." ozval sa aj Rem a tiež ma opustil. Ostala som sama stáť na chodbe, ale ani za nič sa mi nechcelo ísť znovu spať. Rozhodla som sa preto, pre malú prechádzku po Potterovie dvore. Zišla som teda dole schodmi a zamierila som k zadnému vchodu, lebo som vedela, že Potterovci ho nikdy nezamykajú. Samozrejme, že som si privolala kabát, aby som neumrzla a potom som sa vydala v ústrety noci. Kráčala som zamrznutým chodníčkom, ktorý lemovali holé kríky a stromy, posypané bielym ligotavým snehom. Dvor mali obrovský, preto mi nejakú chvíľku trvalo, kým som prišla až na koniec. Bola tam lavička a oproti nej detská hojdačka. Presne som si vedela predstaviť, ako sa tu James ako malý hojdával. Neďaleko bol zase malý domček pre deti a pieskovisko. 
Sadla som si na hojdačku a zapozerala som sa na oblohu. Fascinovala ma. Tá nekonečnosť a tie ligotavé malé svetielka tisícky a možno aj miliardy kilometrov odtiaľto. Postupne som rozoznávala všetky súhvezdia, dominujúce temnote nad mojou hlavou. Premýšľala som, aké by to bolo, byť niekde tam. Ďaleko odtiaľto a od všetkých problémov. Dívať sa z výšky na Zem a nemať žiadne problémy. Nádherná predstava, žiaľ, nereálna. 
Objala som si kolená a snažila som sa zadržať slzy. Nesmiem plakať. Musím byť statočná. Budú určite ešte iné veci, na ktoré si svoje slzy musím šetriť v tejto dobe. Opäť som sa zadívala na oblohu, ale teraz som premýšľala o tom, prečo som svoju matku poslala do Azkabanu. Stala sa síce smrťožrútkou a zradila môjho ocka, ale stále to bola tá osoba, ktorá ma priviedla na svet.