Cigarettes

•~•22•~•

„Ale Aaron, to nie je práca, to nie je ani život!"

„Ja viem, ale nemám na výber..."

„Každý má na výber! Ja-ja som vedela, že robíš niečo hrozné, ale nečakala som, že toto. Môžeš ísť do väzenia! Uvedomuješ si to?"

„Jasné, že si to uvedomujem do čerta, ale niekto si nemôže vybrať, ako chce žiť!"znova zakričal s hnevom, ale nehneval sa na mňa, ale na svet. Videla som to v jeho očiach.

„Berieš drogy?"opýtala som sa a veľmi som sa obávala odpovede. Pozrel sa do zeme a ja som nechcela uveriť. „Berieš drogy, Aaron?!"zopakovala som hlasnejšie.

„Nie,"povedal ticho.

„Aaron?!"

„Nie, neberiem!"hlasnejšie zvolal a pozrel sa mi do očí. Otočila som sa chrbtom a neudržiavala slzy.

„Chcem byť sama,"šepla som.

„Ja ťa chápem, ale nevieš nič Annalívia."

„Viem dosť na to, aby som vedela, čo si zač!"

„Keby si vedela..."

„Aaron! Dopekla, nechceš mi nič povedať! Tajíš mi všetko, čo len môžeš! A áno, viem, že nie je tvoja povinnosť sa mi zdôverovať..."

„Ja chcem! Chcem ti to povedať, ale nemôžem!"

„Odíď, prosím,"vzlykla som a čakala, kedy odíde. Začula som jeho vzdialené kroky a konečne som sa mohla rozplakať. Bolo mi to všetko tak veľmi ľúto. Každý má predsa na výber a Aaron nie je výnimka. Ak by chcel, povedal by mi to...V tom momente, ako ma zasiahla táto myšlienka, som si uvedomila, ako hlúpo som zareagovala. Zosypala som sa pred ním a urobila som presne to, čo som sa mu snažila nahovoriť, že neurobím. Aaron moje správanie predpokladal a preto mi nič nechcel povedať. Odsúdila som ho bez vysvetlenia. To, čo robí, musí mať svoj dôvod a dozvedela by som sa to, keby som si o ňom hneď nepomyslela to najhoršie. V mojom živote sa v poslednej dobe udialo veľa zmien. Mama otehotnela, musela som odísť zo školy a začať pracovať, aby som nás uživila, čo samozrejme z môjho platu nevystačilo, teraz ma vyhodili z mojej jedinej práce, tehotnú mamu mám v nemocnici a jej dieťa čochvíľa príde na svet. Nebudeme mať peniaze a ako tak rozmýšľam, bola by som chopná aj predávať drogy, len aby som uživila svoju rodinu. Utrela som si mokré líca chrbtom ruky a otočila sa. Pozrela som sa na Aaronove čierne auto a uvažovala, čo urobím.

„Annalívia!"zavolal na mňa Johny zo vchodu penziónu. „Poď sa najesť!"zvolal.

„Sa spamätaj! Čo kričíš?!?"niekoľko podobných výkrikov sa ozvalo z okolitých okien penziónu. Pobrala som sa teda dnu, no veľmi pomaly. Čím bližšie som bola, tým viac som si uvedomila, aká som hlúpa som a aké trápne to bude, keď si nakráčam dnu z ničoho nič.
Prvý schod, druhý, tretí a som pri Johnymu.

„Chceš spať pri mne?"nadvihol obočie Johny. „Ty si plakala?!"vyhŕkol tak nahlas, že znova sa otvorili okná penziónu a dosť škaredo na Johnyho nadávali, ale on si to nevšímal.

„Nie,"pokrútila som hlavou a vošla dnu. Bolo to tu pekne osvetlené. Bola tu kamnenná stena, po ktorej tiekla voda, schody a ešte jeden vchod do miestnosti podobnej obývačke.

„Tadiaľto,"dobehol ma a ukázal na točité dubové schody. „To kvôli Cashovi? On je stále taký. Nepoznáme sa nejak extra, ale spolupracujú so sebou naši šéfovia a koľkokrát som Casha videl, vždy mal buď ten taký flegmatický výraz alebo bol nahnevaný. Typujem, že to bude menštruáciou, inak si to neviem vysvetliť. A navyše je hrozne arogantsky sargatický."
Veľmi som ho nepočúvala a na poschodí som zastala. Bola tu odbočka doprava a doľava. „Doprava,"povedal a rukou na krížoch ma postrčil. „Vážne vy dvaja...?"

„Nie, prepáč Johny, ale som veľmi unavená." Zastali sme na konci chodby pred dvoma izbami a ja som nevedela, do ktorej.

„Mohla by si spať pri mne. Vyspala by si sa do rúžovulinka,"znova nadvihol obočie a pre tento krát som sa snažila milo usmiať.

„Kde mám izbu?"opýtala som sa.

„Tu,"ukázal rovno predomnou a on sa oprel vedľa o dvere. „Keby si niečo potrebovala, stačí zaklopať,"žmurkol sivým svietiac očkom. Nebol môj typ, no bol krásny. Sivé, svietiace oči, opálená pokožka, malé príťažlivé strnisko na tvári, dokonalý úsmev, havranie vlasy pekne učesané nahor, ale ja radšej ostanem pri svetlom a chaosnom hniezde.

„Tak dobrú noc,"popriala som a stlačila zlatú kľučku dverí. Johny zakýval a poslal vzdušnú pusu. Vošla som dnu a zavrela za sebou na dva zámky. S povzdychom som sa otočila a obzrela si izbu. Bola celkom pekná. Steny pokryté béžovou tapetou, dvere nachádzajúce sa oproti vchodovým dverám, veľká posteľ v strede miestnosti s baldachýnom, o akom sa mi ešte nesnívalo, z každej strany bola malá lampa na nočnom stolíku a obe boli rozvietené. Pred posteľou sa nachádzal stôl, na ktorom bolo toľko jedla, až mi môj nedočkavý žalúdok zatancoval. Skôr, než som stihla urobiť krok z dverí predomnou vyšiel Aaron. Pozrel na mňa a ja som nevedela, čo povedať, ale chcela som, naozaj som chcela. Namiesto mňa začal on.

„Nečakám, že sa budeš chcieť somnou aj naďalej stretávať. Budem chápať tvoje rozhodnutie, nech sa rozhodneš akokoľvek."

Thaak pre zmenu som si pohla... Dufam, ze sa paci.. Do týždňa plánujem ďalšiu časť.. Keď sa niečo nepáči alebo je niečo príliš, kľudne napíšte...