Cigarettes

•~•20•~•

„Poviem ti to, keď ťa odveziem domov. Neriskujem, že zavoláš fízlov hneď teraz. Vtedy aspoň budem mať chvíľu na útek,"trochu sa pousmial a ja som bola rada, že sa mi podarilo uzemniť napätie. Opäť začal zvoniť mobil. Spýtavo som sa na Aarona pozrela. „To tebe."

Vytiahla som mobil z vrecka a naozaj mi niekto volal. Ten niekto bol James. „Mám to zdvihnúť?"

„Pre mňa za mňa,"nezaujato sa otočil. Prevrátila som očami a zdvihla mobil.

„Áno?"

„Čo si bola na záchode, že nezdvíhaš?"

„Uhm, ahoj, James,"pozdravila som ho. „Čo potrebuješ?"zachrípnutá som bola stále a Jamesovi to nemohlo uniknúť.

„Si chorá? Mám prísť? Za pol hodinku som u teba."

„Nie, nie. Som v pohode."

„Naozaj?"

„Áno."

„Prečo si ma nepočkala na parkovisku?"

„Nebol si tam."

„Prišiel som za Elizabeth a doktor povedal, že si práve odišla."

„Tak prepáč, James. Teraz nemôžem hovoriť."

„A to už prečo?"

„Lebo som, ehm-ehm, preč,"márne som sa v duchu modlila, aby sa ďalej nevypytoval.

„Čože?! Kde si?!"

„S Aa-Cashom."

„Prosím?!"

„Tvoja mama nie je doma a ty sa už flákaš?"

„Už idem domov,"zahovorila som.

„Tak to by som bol zvedavý."

„Áno, mami, aj ja ťa ľúbim, pa."

„Ešte ti zavolám!"stihol zakričať predtým, než som s úzkosťou zložila. Vedela som, že ma bude čakať dlhý a podrobný výsluch.

„Nevadí mu, že si somnou?"opýtal sa po minútke ticha.

„Nie, nevadí. Nemáme medzi sebou tajnosti, teda aspoň z mojej strany."

„To je dobré,"bolo jediné, čo povedal a nastalo ticho. Sledovala som rednúce stromy a odpočívadlo sa blížilo. Aaron si len niečo vybaví s tými sledovačmi a mňa potom pokojne odnesie domov, no ešte predtým mi prezradí svoje veľké tajomstvo. 

Zastavili sme na najbližšom odpočívadle a Aaron akosi znervóznel. Pozrel na mňa a vztýčeným palcom na mňa ukázal. „Ani sa nepohneš, rozumieš mi?"

„To znamená, že nesmiem ani dýchať?"

„Na blbé otázky neodpovedám." Rýchlo vystúpil a nezabudol po sebe nechať rozruch. Jeho vôňa bola všade a ja som sa mohla konečne zhlboka nadýchnuť. Neprítomne som sa usmiala a pocítila som spokojnosť. Aaron bol somnou a nič sa mi nemohlo stať. Všetok bordel mi vyfučal z hlavy a moje myšlienky sa točili iba okolo Aarona. Nebolo to správne, ale nemohla som si pomôcť. Jeho prítomnosť somnou robila divy. Mal na svedomí moju nevedomosť a vedel to. Vedel, že by si somnou mohol robiť čokoľvek a ja by som sa na ňho nehnevala ani chvíľku. Najradšej by som išla s ním nech ide kdekoľvek, no nemohla som tu nechať Elizabeth. Začula som dva mužské hlasy. Jeden známy a ďalší neznámy. Zamračila som sa a otočila dozadu, aby som na nich videla. Dokázala som rozoznať iba dve siluety, ktoré silno osvetľovali svetlá z obrovského auta za nami. Chcela som počuť o čom sa bavia, no Aaron mal asi zvukotesné auto. Vypla som detskú poistku a pomaly pootvorila dvere.

„Buďme k sebe úprimný, Cash, nechceme problémy, ale Marcus ti neverí..."hovoril očosi hrubší a podľa odhadu starší hlas. Nestihol dohovoriť a Aaron mu hneď skočil do reči.

„Toto svinstvo robím už nejaký ten piatok a ten tvoj debilný šefko mi neverí? Môžem nasrať, odnes mu to ty,"Aaron otvoril kufor a v hlase som mu spozorovala veľký hnev.

„Vzal by som to, ale tvoj šéf neverí zas mne,"odvetil starší muž.

„Tak potom, čo odomňa chcete? Ja sa ponáhľam. Mám pred sebou dlhú cestu a nepotrebujem sa s vami zdržiavať,"silno zabuchol kufor a niečo štuklo, pravdepodobne si zapálil cigaretu.

„Ukľudni sa, Cash,"pokojne povedal.

„Mám v kufri desať kíl, do riti! A ešte ma zdržujete. Vieš si predstaviť, ako riskujem?"

„Klídek, veď si hovoril, že to robíš dlho, tak nevidím problém. Vieš, čo robiť v nutných situáciach. A ozaj, keď už sme pri tom, stalo sa ti, že ťa chytili?"

„To čo sú za otázky? Nezdržuj ma,"rozčúlene hovoril Aaron.

„No dobre, môj šéf ti do auta posiela Johnyho."

„On nemôže..."

„Bohužiaľ,"starší muž zapískal a z obrovského auta niekto vystúpil.

„On do môjho auta nenastúpi!"rozhorčene zvolal Aaron.

„Upokoj sa, dočerta! Je to tvoja práca a ak nechceš mať problémy, nasadneš s ním do svojho auta a bez zastavenia odnesieš zásielku!"zvýšil hlas starší muž. Podľa Aaronovho povzdychu som usúdila, že nebude asi dobré, keď ma tu ten Johny uvidí, tak som sa šikovne presunula dozadu a schovala sa za sedačku.

„Tak dobre,"súhlasil napokon.

Jupík, som strašne rada, že sa mi podarilo niečo napísať a síce to nie je nič moc, budem rada ak dôstojne ohodnotíte. Ešte stále mi nie je dobre, ale dostávam sa z toho a škola mi pomáha, takže nebojte sa, budem v pohode a budem znova naplno písať.

Peace and rolls 💔✌