Ich lietadlo pristálo vo večerných hodinách na bostonskom letisku. Pred obrovskou budovou už čakal na Ameliu a Olivera človek, ktorého prišli navštíviť – Finn. Dokonca nemali čas si odložiť batožinu do izieb v miestnom hoteli, ktorý patril Ameliinmu otcovi.
Finn mal požičané od kamaráta auto a rozhodol sa, že svoje dievča a brata zavedie do obľúbeného baru. Batožiny, ktorú si zo sebou zobrali do Bostonu, nebolo veľa. Vlastne, len príručné tašky. Neplánovali tam stráviť týždeň. Dva dni mali stačiť, viac nepotrebovali.
Oliver stále očkom pozoroval Ameliu. Čakal, kedy niečo povie Finnovi, ale čakal márne. Zatiaľ ho len počúvala, ako jej rozprával o hokeji, zápasoch a tréningoch. Hltala každé Finnove slovo. To nebolo dobré. Tá odhodlaná Amelia bola preč.
Neskôr starší z bratov využil chvíľku, keď si Finn odskočil na záchod. „Myslel som si, že sa s ním chceš rozísť? Zatiaľ to tak nevypadá. Nedávaj mu zbytočné nádeje.“ Zaostril na dievča pri bare, ktoré na neho pokukovalo. „Nechám vás osamote. Využi to.“
„Kam ideš?“ zaujímala sa Amelia.
„Idem hľadať svoje A žili šťastne až do smrti,“ jednoducho odpovedal. „Aj ty by si mala. Dnes je na to ideálny začiatok. Pre nás oboch.“
Istým krokom kráčal k baru a cítil Liine smutné oči, ako pozorovali jeho vzďaľujúcu sa postavu. Zastavil sa pri dievčati, ktorého pozorovalo. Vyzerala, že je rovnako stará ako on alebo o rok mladšia ako Amelia. Mala srdcovitú tvár s výraznou bradou, milé zelené oči a príjemný úsmev na plných perách. Tmavé ryšavé vlasy je padali na chrbát. Mala na sebe oblečené čipkované biele šaty a modrú džínsovú bundu. Vôbec nezapadala do tohto barového prostredia.
Oliver s oprel o barový pult, zamával na barmana a posadil sa na vysokú stoličku vedľa červenovlásky. Pozrel na prázdny pohár pred ňou. „Dvakrát to, čo pije táto slečna,“ objednal. Barman do jednej minúty pripravil obidva miešané nápoje. Oliver potiahol tekutinu slamkou do úst a prehltol to. „Hm, čo to je?“ spýtal sa dievčaťa.
„Neviem,“ hanblivo sa usmiala. „Viem, že je to niečo jahodové bez alkoholu a skvele to chutí.“
„Žiadny alkohol?“ začudoval sa Oliver.
Prikývla. „Dnes som za triezvu kamarátku,“ povedala a ukázala na nízku blondínu, ktorá sa v rohu vášnivo bozkávala s mužom, ktorému nebolo vidieť do tváre. „Rozišiel sa s ňou frajer, tak som ju chcela pozvať na nejaký neskorý dezert do cukrárne. Ona sa však rozhodla ísť opiť do baru. A čerešničkou na torte je to, že sa tam bozkáva práve so svojim bývalým, ktorý jej dnes dal kopačky. A potom som tu ja. Unudené dievča, ktoré pozoruje ľudí a dúfa, že ju niekto zachráni, aby sa necítila trápne, že sedí sama pri bare a pije sladké drinky, lebo už chce ísť domov.“
„Som Oliver, mimochodom,“ s úsmevom sa predstavil a vystrel k nej ruku, ktorú hneď prijala a potriasla ňou.“
„Becca.“
„Rád ťa spoznávam, Becca.“
Pozrela sa za Olivera. „Vidím, že aj ty si dnes tretie koleso na bicykli.“
„Čože?“ prekvapene zažmurkal a otočil sa. Uvidel, ako Finn pobozkal Ameliu. Nesúhlasne pokrútil hlavou a na pár sekúnd zavrel oči. Neprítomne si odpil z miešaného nápoja a zamával na barmana. „Jednu vodku, poprosím.“
„Ou, aha“ zamrmlala Becca pre seba. „Vie to dievča, že si do nej zaľúbený?“
„Čo?“ nechápavo na ňu pozrel, keď do seba kopol poldecový pohárik vodky a objednal si ďalší.
„Pýtala som sa ťa, či to dievča vie, že si do nej zaľúbený,“ ochotne zopakovala ešte raz.
„Ona… ona je…,“ váhal, hľadal slová. „Amelia je dievča môjho brata.“
Becca vystrúhala na tvári smiešnu grimasu. „Nepríjemné. Ale stále si mi neodpovedal na otázku.“
„Neviem,“ odpovedal úprimne. „Nikdy som nad tým neuvažoval, že by sa mi páčila práve ona.“
„Nevieš alebo sa bojíš, že tú odpoveď už dávno poznáš?“
Neisto sa zasmial. „Cítim sa ako na výsluchu.“
„Prepáč. Len som zvedavá.“ Ešte raz sa na nich pozrela. „Tvoj brat mi je povedomí.“
„Je hokejista. Hrá za Boston. Prišli sme ho navštíviť. Ja a Lia totiž študujeme na univerzite v Londýne. Pravdupovediac, Lia sa s ním prišla rozísť. Nezvláda vzťah na diaľku.“
„Mne to na rozchod nevyzerá,“ povedal Becca popod nos. „Inak… prečo nemáš britský prízvuk?“
„Lebo nie som Brit,“ usmial sa. „Amelia je Britka. Ja aj môj brat Finn sme sa narodili v New Yorku, takže som Američan.“
„Neviem, či sa mi podarilo skryť svoje sklamanie,“ uškrnula sa. „Zdá sa, že tvoji spoločníci odchádzajú.“
„Idem radšej s nimi.“
„Rada som ťa spoznala, tretie koleso.“
„Aj ja teba, druhé tretie koleso,“ usmial sa, keď hádzal dve papierové bankovky na barový pult.
Vyšiel z baru. Amelia s Finnom stáli neďaleko požičaného auta. Rozprávali sa.
„Tak čo si mi potrebovala povedať?“ spýtal sa Finn.
„Pamätáš sa, aké šaty som mala oblečené, keď si sa do mňa zaľúbil?“
„Neviem… Žlté?“
„Boli modré,“ povedala sklamane.
„Záleží na tom?“
„Mne na to záleží. Raz si povedal, že si sa do mňa zaľúbil na oslave Oliverových trinástych narodenín. Povedal si, že som vyzerala ako anjel so svätožiarou.“
Finn zvážnel. „Pravdupovediac, vtedy som sa do teba nezaľúbil. Stalo sa to až o pár rokov neskôr. Tieto slová nikdy nevyšli z mojich úst. Vtedy to o tebe povedal niekto iný.“
„Kto to teda bol?“
„Oliver. To on v ten deň videl anjela, nie ja.“
„Prečo mi to hovoríš až teraz?“
Finn sa pousmial. „Lebo ti to chcem uľahčiť. Viem, prečo si prišla.“
„Už nedokážem viac čakať,“ povedala, zavolala na taxík a utiekla preč.
Oliver pribehol k Finnovi. „Prečo si za ňou neutekal? Prečo o ňu nezabojuješ?“
„Načo budem bojovať, keď dopredu poznám výsledok,“ pokojne odpovedal. „Lia a ja nie sme ako ty. Ani jeden z nás nebude na toho druhého čakať dva roky. Myslel som, že našu láska bola rovnako silná ako tá tvoja k Mini, ale mýlil som sa. Ty si to vedel, však? Vedel si, prečo Lia prišla do Bostonu. Prečo si mi to nepovedal?“
Mlčal.
„Má niekoho? Prečo tak dlho čakala, kým sa so mnou rozišla?“
Pokrútil hlavou. „Nikoho nemá. Čakala, lebo ťa veľmi ľúbila.“ Vzdychol si. „Nemusel si jej prezradiť, že to práve ja som ju v trinástich považoval za anjela pri západe slnka.“
„Bol si vtedy do nej zaľúbený. Videl som spôsob, aký si na ňu pozeral vtedy. Dnes som ho videl znova.“
