Slnko bolo vysoko nad obzorom. Osvetľovalo takmer každý kút, bolo ťažké sa pred ním schovať a ešte ťažšie nájsť tieň. Bolo však príjemne. Vo vzduchu sa nešírila neznesiteľná vlhkosť.
Dnes je skvelý deň na piknik, pomyslela si Mini, keď položila tmavohnedý prútený košík na čerstvo posekaný trávnik v parku.
Zobrala pestrofarebnú deku v rôznych odtieňoch červenej, oranžovej a žltej. Rozprestrela ju a sledovala, ako dopadla na trávu. Posadila sa a vyrovnala rohy deky. Jemne pohladila všelijako široké farebné prúžky na deke. Pritiahla k sebe prútený košík a začala z neho pomaly vykladať dobroty od výmyslu sveta.
Čosi upútalo jej pozornosť. Jej smerom mával chlapec oblečený vo svetlých nohaviciach a bielom tričku s tenkými modrými prúžkami. Na nohách mal obuté biele tenisky a ako zvyčajne ponožky radšej nechal doma. Hnedé vlasy mal upravené do jednej strany a neustále mu padali do čela. Usmiala sa na neho, lebo v ňom spoznala chlapca, do ktorého bola zaľúbená.
Keď zaregistroval jej úsmev, zrýchlil tempo. Zastavil sa až pri deke, kde si vyzul tenisky a vhupol na ňu hneď vedľa Mini, ktorá sa ticho zasmiala.
„Pán Tomlinson,“ formálne ho oslovila vážnym hlasom. „Meškáte. Už sa chcela začať bez vás.“
Sebavedomo mykol plecami. „Nebolo by to predsa výročie, keby som nemeškal.“
Mini prikývla a ústa sa jej skrivili do úsmevu. „To je tiež pravda.“
Tvorili pár už dva roky a Louis meškal aj na predchádzajúce výročie. Vlastne, vždy meškal. Nikdy nechodil načas a to bola jediná vec, ktorú Mini na ňom neznášala. Ona bola z iného súdka. Všade musela byť prvá. Dokonca si naschvál pretáčala hodinky o päť minút popredu. Bola posadnutá chodením načas. Musela mať nad všetkým kontrolu. Nemala rada prekvapenia ani neočakávanie situácie. Louis bol naopak mužom činu. Žil pre prítomnosť, nikam sa neponáhľal a často robil veci bez premýšľania.
Už predtým pocítila Mini krátky záblesk, netrval viac ako jednu sekundu. Začula len tlkot srdca na EKG prístroji. No potom prišiel ďalší, ktorý pretrval dlhšie.
Zdravotná sestra odhrnula závesy. Do miestnosti prenikli teplé slnečné lúče, ktoré osvetlili celú izbu. Podišla k posteli, na ktorej ležalo pekné dievča, a pohladila jej zlatisté vlasy. Volalo sa Minerva, ale všetci na oddelení ju prezývali skôr Spiaca krásavica.
Už to boli takmer dva roky, čo ju sem priviezli. Nezaznamenali však žiadny pokrok. Nereagovala na vonkajšie podnety. Nedokázala otvoriť oči, ani slabo stisnúť ruku.
Zdravotná sestra bola ešte pomerne mladá, mohlo sa jej ťahať na tridsiatku. Svetlohnedé vlasy mala stiahnuté do pevného drdola, aby jej padajúce pramene neprekážali pri práci. Na modrej uniforme mala vyšité svoje meno.
„Kate, je čas,“ oznámil jej mladý doktor v bielom plášti. Nerobilo mu radosť to, čo musel urobiť. O Spiacu krásavicu sa staral, odkedy ju na kliniku priviezli, a akosi mu prirástla k srdcu.
Kate si pritiahla stoličku, ktorá bola odložená v rohu blízko okna, a sadla si. Ruky nechala voľne ležať na okraji postele. Smutnými sivými očami hľadela na dievča so zlatistými vlasmi.
Povzdychla si. „Budem pri tebe až do samého konca.“
„Mini, si v poriadku?“ spýtal sa Louis a so starosťami v očiach jej zamával pred tvárou.
Niekoľkokrát zažmurkala. „Hej, je mi fajn,“ zaklamala a usmiala sa. Nechcela mu klamať, no snažila sa presvedčiť aj samú seba, že je v poriadku. No nebola to pravda. V ušiach jej šušťalo a v spánkoch sa jej šírila tupá bolesť.
