Vyhrnula si pravý rukáv svojho hnedého semišového kabátu, ktorý jej siahal do polovice stehien. Na zápästí sa jej ligotali drahé náramkové hodinky značky Hamilton, ktoré dostala od otca ako darček za úspešné zvládnutie maturity. Mali biely kožený remienok a z vonkajšej strany boli okolo ciferníku vysadené drobnými priesvitnými diamantmi. Tenké strieborné ručičky ukazovali, že Mini strávila na cintoríne viac ako pol hodinu.
„Nemala by som ju ísť pozrieť?“ uvažovala zamyslene Amelia a oprela sa o čierne auto blízko otvoreného okna na strane spolujazdca.
„Áno, jasné,“ ozval sa šofér, ktorý ešte stále sedel za volantom. Amelia zostala prekvapená. Často sa prihovárala otcovým zamestnancom. To však neznamenalo, že od nich čakala aj odpoveď. Väčšinou ju ignorovali, lebo sa museli venovať svojej práci. „Rozumiem. Budem sa hlásiť hneď, ako vyrazím z mesta. Dopočutia.“
Amelia sa nahla, aby videla do vnútra vozidla. Objemnejší šofér v kvalitnom čiernom obleku držal v ruke mobil, do ktorého pred niekoľkými sekundami rozprával.
„Váš otec ma potrebuje v Londýne, slečna Lawrence,“ oznámil jej. „Zvládnete to tu aj bezo mňa, nie? Ak budem môcť, tak pre vás o pár dní prídem.“
„To je v poriadku. Nemusíte si robiť starosti. Ja už niečo vymyslím. Ešte musíme počkať na Mini a odveziete nás do domu mojej matky. Potom budete môcť ísť.“
Šofér len prikývol a Amelia sa zase oprela o auto. Spadla jej sánka, keď zbadala kráčať Mini bok po boku s Louisom. Postupne sa približovali k nej a tak si ich premerala od hlavy po päty.
Mini bola oblečená v tmavých tesných legínach, vlnenom bordovom svetri, čiernej koženej bunde, okolo krku mala omotaný hrubý sivý šál a na nohách mala obuté tmavosivé nižšie čižmy. Vlasy si stiahla do pevného konského chvosta. Louis mal na sebe čierne šuštiakové tepláky. Ruky skrýval v džínsovej bunde, ktorú nemal zapnutú, tak z nej vytŕčalo sivé tričko a modrá mikina, ktorú mal tiež rozopnutú, iba si biele šnúrky zviazal do mašličky. Prešli cez oblúk otvorenej kovovej brány a zastavili sa až pri Amelii.
„Tomlinson, čo tu, dopekla, robíš?“
„Moja rodina tu stále žije. Prišiel som ich teda navštíviť.“ Samoľúbo ju obdaril úškrnom. „Vari som ti chýbal?!“
„No,“ povzdychla si Amelia, „chcela by som povedať, že si mi chýbal.“ Pokrútila hlavou a falošne sa na neho usmiala. „Ale obaja vieme, že by to bola lož.“
Jeho úškrn sa vytratil a nahradil ho úprimný úsmev, ktorý u neho Amelia snáď nikdy nevidela. Teda, nikdy nebol venovaný práve jej. „Ale ja musím povedať, že ty si mi chýbala, Amelia.“
„To ako vážne?“ prekvapene nadvihla obočie. „Ty vieš moje meno? A inak chápem… Teraz si zvyknutý na to, že sa ti ľudia dobrovoľne pchajú do zadku. V týchto časoch je človek, ktorý ťa tak zdravo nemá rád ako ja, raritou, však?“
Mykol plecami. „Každý ma nemôže milovať. Ale som z teba prekvapený. Vždy som si myslel, že ty si ten typ tichej kamarátky, ktorá stojí v pozadí.“
Amelia len mierne nadvihla plecia. Ramená pokrčila v lakťoch a dlane prevrátila smerom k nebu. „To bolo na strednej. Minulosť už neriešim. Nie je pre mňa prvoradá. Podstatná je prítomnosť a budúcnosť.“
„Moja reč,“ súhlasil s úsmevom Louis. „Ohľadom tohto sme na rovnakej lodi.“
„Vďaka bohu, že len v tomto,“ zamumlala pre seba Amelia. Bez ďalších zbytočných slov si zase sadla na zadné sedadlo v aute. O minútu nastúpila aj Mini.
