Amelia sa zamyslela. Bolo toľko vecí, v ktorých bol Oliver lepší od Louisa. Často by ich vedela vymenovať na všetkých desiatich prstoch aj o polnoci. Videla ho trochu inak ako ostatní, možno dokonca inak ako samotná Mini. Bol úžasný, milujúci chlap s obrovským srdcom, ktorému na druhých záležalo viac ako na sebe. Chcela, aby ho tak všetci videli.
Tak sa nadýchla a začala vymenovávať: „Máš veľké srdce, až sa niekedy bojím, aby sa ti to nevypomstilo. Nikdy si ma nepodceňoval a nikdy si ma neurážal, nech som spravila alebo povedala hocičo alebo vyzerala, ako strašiak do maku. Si romantický…“
„V čom som romantický?“ prerušil ju a prekvapene nadvihol obočie.
„Vieš, že Louis bol predtým do Mini zaľúbený. Ale nikdy nespravil niečo, čím by si ju získal. Ani sa o to nesnažil. Žiadne kvety, milé slová, nič. No ty… Ty si na ňu čakal dva roky s vedomím, že sa už možno nikdy neprebudí. Mal si nádej. Občas aj tak málo stačí… Ak toto nie je to najromantickejšie gesto, tak potom neviem.“
Oliver sa len usmial a nervózne hľadel na svoju kamarátku.
„Si istým spôsobom mojim romantickým hrdinom,“ povedala a Oliver sa zasmial. „Nesmej sa!“ prísne ho napomenula. „Myslím to vážne. Si mojou jedinou nádejou, že tá povestná galantnosť z minulých storočí ešte nezmizla a že neexistuje len vo filmoch. Občas si želám, aby bol Finn viac ako ty. Chcem, aby niekto držal obrovský boombox pod mojim otvoreným oknom. Chcem, aby sa niekto bál, že ma stratí. Chcem, aby ma niekto tuho objal len tak… lebo mu to práve napadlo. Aspoň raz. Aspoň raz chcem, aby pre mňa urobil chlapec niečo, čo som videla vo filmoch. Nech si ostatní povedia, čo chcú. Nech je to presladené, trápne a gýčové, ale bolo by to pre mňa.“
„Finn nie je veľký romantik,“ skonštatoval vecne Oliver. „Ak by ti to s ním nevyšlo, dúfam, že raz takého muža, po ktorom túži tvoje srdce, nájdeš.“
„Vážne?“ Oči sa jej rozžiarili. „Tiež si to želám.“
Oliver sa pousmial a na pár sekúnd sa neprítomne zahľadel na podlahu. Keď zdvihol zrak a opäť sa pozrel na Ameliu, zazvonil zvonček. „To bude asi John s Rose. Sľúbili, že tento mesiac prídu na víkend do Londýna.“
John Bloom bol jeho nevlastný brat. Mali spoločného otca. Ten, keď sa rozviedol so svojou prvou manželkou Tamarou po necelých dvoch rokoch manželstva, sa od nich odsťahoval. A tak maličkého Johna vychovávala prevažne jeho mama a otec si ho brával na víkendy a zoznamoval ho s novými nevlastnými súrodencami. Často sa s nimi stretával, lebo si ich obľúbil. Prestal, až keď sa odsťahovali do Veľkej Británie šesť rokov po smrti ich otca. No občas išiel navštíviť svoju jedinú nevlastnú sestru, ktorá zostala v USA, lebo študovala žurnalistiku v New Yorku.
Rose Harringtonová bola zas Johnovo dievča a dobrá dlhoročná kamarátka Olivera.Bol to práve on, kto týchto dvoch zoznámil. Hoci na začiatku trochu žiarlil, že už svoju kamarátku nemá iba pre seba, zvykol si a bol rád, že jej padol do oka akurát John.
Oliver sa zaprel o posteľ a postavil sa. Rýchlejším krokom sa pobral otvoriť a nechal Ameliu samú v izbe. No tá sa radšej rozhodla nasledovať ho. Dvere sa otvorili a na osvetlenej chodbe stáli mladý muž a ešte mladšia žena. Oliver mal pravdu. Naozaj to bol John s Rose.
Johnove čierne kučery mu padali do hnedých očí. Poškriabal sa na líce, kde sa rozprestieralo tmavé pár dňové strnisko, ktoré vyzeralo celkom upravene.
Vedľa neho bola Rose – dievča s červenozlatými vlnitými vlasmi, ktoré sa v svetle nástenných lámp priam ligotali a vyzerali ako oheň. A jej oči sa vynímali na tvári ako dva veľké zelené smaragdy. John vytiahol ruku z bočného vrecka sivého kabátu a natiahol ju k Rose. Amelia túžila po takomto vzťahu. Finn ju nikdy na verejnosti za ruku nechytil. Čím dlhšie bol preč, tým viac si uvedomovala, že ich partnerstvo nebolo také úžasné, akým ho doposiaľ považovala. Začala v ňom nachádzať chyby, ktoré predtým nevidela, prehliadala a ignorovala.
Rose stisla Johnovu ruku, no jej stisk hneď ochabol. Ústa sa jej rozliali do úsmevu, postúpila vpred a krátko ale pevne objala svojho kamaráta. „Oliver, tak si mi chýbal. Tuším si opeknel.“ Ešte chvíľu ho držala za plecia, ale potom si všimla Ameliu, ktorá stála tesne za ním. „Tak to je ona! Dievča, ktoré ma nahradilo a uchmatlo mi post čísla jeden. Oliver, vôbec ťa nechápem. Máš za kamarátku toto dievča a strácaš čas s Mini, ktorej verím ten jej úprimný úsmev asi tak ako Victorii Beckham.“
„Rose,“ sykol Oliver a stiahol ju za zápästie bližšie k sebe a ďalej od Amelie. „Je to Finnovo dievča,“ pripomenul jej. „Vari si na to nezabudla?!“
„Vyzerá milo,“ šepla mu do ucha. „A myslím si, že sa hodí viac k tebe. Dokážem to vycítiť.“ Vytrhla sa z Oliverovho zovretia a podišla k Amelii. Nečakane ju objala. „Som Rose. Veľmi ma teší, že ťa konečne spoznávam. Oliver mi o tebe často hovoril v telefóne, ale o mne sa ti určite nezmienil. Typický Oliver! Hm, Johna asi poznáš.“
„Niekoľkokrát sme sa už stretli, keď sme boli menší,“ prisvedčila Amelia a predstavila sa.
„Choďte si sadnúť do obývačky,“ vyzval ich Oliver. „Nestojte tu vo dverách. Idem vám spraviť kávu.“
„Pomôžem ti,“ ponúkla sa Amelia, na čo len mykol plecami. Spolu odišli do kuchyne, kým druhá dvojica kráčala do obývačky, kde si sadli na sedačku.
„Ako dlho sú títo dvaja spolu?“ zaujímala sa, kým sledovala, ako voda tečie do varnej kanvice.
Oliver zatiaľ vyťahoval šálky z políc a sypal do nich instantnú kávu a za lyžičku bieleho cukru. „Večnosť.“
Zamračila sa. „Myslím to vážne, Oliver.“
„Ale naozaj mi to príde ako večnosť, Lia,“ zasmial sa. „Oni sa dokonca občas správajú ako starý manželský pár a to nie sú ani zasnúbení.“
„Máš taký vzťah s Mini, ako má John s Rose?“
Pokrútil hlavou.
„A chcel by si mať?“
„Jasné, že by som chcel. Možno som ho taký aj mal pred tou autonehodou, ktorá skoro všetko zmenila. Mini je iná.“
„Dievča, do ktoré si sa zaľúbil, je preč…“ šepla Amelia. „Ale stále si s jej duchom. Duchom dievčaťa, akým bývala kedysi. Prečo?“
„Pre rovnaký dôvod, pre ktorý si ty s Finnom. Milujem ju.“
