Kráčali z nohy na nohu po schodoch až na štvrté poschodie. Trvalo im to dvakrát dlhšie ako zvyčajne, lebo sa nikam neponáhľali. Hoci bol v budove funkčný výťah, Amelia a Oliver si zvolili zdravšiu cestu. Mali to namiesto večerného cvičenia.
Vyšli na dané poschodie a vyhľadali dvere Oliverovho bytu. Ten medzitým lovil vo vreckách krémových nohavíc zväzok kľúčov. Keď ich našiel a vybral ten správny, vložil ho do zámky a odomkol dvere. Ihneď vstúpil do bytu. Pokračoval ďalej, len potom sa zastavil, lebo si uvedomil, že ho Amelia nenasleduje. Otočil sa a nechápavo na ňu vytiahol pravé obočie.
Amelia zostala stáť pred prahom dverí ako paralyzovaná. Nedokázala urobiť jeden prostý krok.
Vtedy Oliver prišiel na to, čo ju zastavilo. „Prepáč,“ začal sa ospravedlňovať. „Ja…“
„Je to v poriadku,“ povedala nakoniec a snažila sa bezstarostne myknúť plecami. „Sú to len spomienky na toto miesto. Teraz už je to len tvoj byt.“ Predtým bol spoločný. Býval v ňom aj Finn. Kedysi… Teraz už mal prenajatý byt v Chicagu. Konečne sa odhodlala vkročiť na miesto, ktoré bolo plné krásnych spomienok. Buchla dverami, čím sa automaticky zamkli. Vyzula si topánky a odložila ich pod podlhovasté zrkadlo. Už sa nepozastavovala nad tým, že Oliver sa u seba doma nevyzúva, ale stále nechápala, prečo chodia Američania vo vnútri obutí. Veď musia potom častejšie umývať podlahu od blata alebo prachu.
Oliverov pohľad sa zameral na nízke farebné ponožky, ktoré vôbec neladili s Ameliiným oblečením. Bola to malá drobnosť, ktorá k nej patrila. Stále nosila rôzne pestré ponožky. „Ja… um…“ zamumlal nezainteresovane. „Prinesiem ti čaj. Jablkový, však?“
„Správne,“ potvrdila pokojne Amelia a vyzliekla si bundu, ktorú zavesila na dlhý vešiak z tmavého dreva. Prešla cez malú predsieň do priestrannej obývačky. Tam si sadla na malú jednoduchú sedačku, na ktorú sa zmestili len dve dospelé osoby. Nohy priložila k sebe, objala ich a bradu položila na kolená. „A s trochou škorice,“ dodala hlasnejšie Oliverovi, ktorý medzitým odišiel do kuchyne zohriať vodu v rýchlo-varnej kanvici.
Po troch minútach sa vrátil k nej. Opatrne niesol šálku, z ktorej sa parilo, a v pravej pazuche zvieral oválnu plechovku svetlého piva. Už nemal na sebe kabát. Musel ho nechať v kuchyni. Pomaly položil šálku aj s malým tanierikom na sklenený vrch konferenčného stolíka. Natiahol sa pre ovládač a zapol televíziu na nejakom prírodovedeckom programe. Práve v tej chvíli púšťali príbeh o živote medveďov.
Amelia si zobrala šálku za keramické uško a jemne miešala čaj drobnou striebornou lyžičkou, aby nevyliala. Občas si ju priložila k perám a pofúkala, nech sa čím skôr horúca tekutina ochladí. Mlčky sledovala, ako medveď chňapol vo vode labou a chytil rybku.
Oliver otvoril plechovku a upil si dlhý glg piva. Trochu bielej peny mu zostalo na okraji ľavého kútiku, tak si ústa chytro utrel.
Náhle sa do bytu snažil niekto dostať. Klopanie o drevené dvere sa zrýchlilo a bolo hlasnejšie, naliehavejšie. Oliver sa zatváril prekvapene, lebo v ten večer už nikoho nečakal. Nikto už k nemu nemal prísť. Odložil pivo na stolík pred sebou a vykročil k vstupným dverám.
Amelia sa naklonila viac dopredu, aby mohla vidieť nového návštevníka. Teplú šálku stále zvierala v dlaniach. Dvere sa otvorili dokorán, ale Amelia sa musela natiahnuť ešte viac, lebo cez Oliverovo telo nič nevidela. Potom si všimla nízku postavu so zlatistými vlasmi, ktoré boli zapletené do vrkoču a na konci stiahnuté výraznou čiernou gumičkou.
Bola to Mini a mala oblečené tie veci, ktoré Amelii ukazovala pred niekoľkými hodinami v dome tety Lauren. „Nevolal si,“ začala, „tak som sa rozhodla, že ťa prídem navštíviť.“ Zavesila sa na neho a ruky mu ovinula okolo pliec. Oliver nestihol ani zareagovať a už ho bozkávala na ústach. Nohou za sebou zabuchla dvere. Ďalej ho ťahala hlbšie do centra bytu a ústa sa jej nevzdialili od tých jeho na viac ako sekundu. Oliver pomaly cúval a pokúšal sa Mini niečo povedať a zastaviť ju, aby mu prestala rozopínať károvanú košeľu. Ona ho však ignorovala. Z predsiene sa dostali do obývačky. Až tam zastala, keď si uvedomila, že v byte nie sú sami tak, ako si to najskôr myslela.
Amelia kývla svojej kamarátke na pozdrav a nesmelo sa usmiala. „Ahoj, Mini. Ako sa máš?“
Nechápavo pozorovala striedavo Ameliu, potom chvíľu pre zmenu Olivera. Bola v šoku. „Čo tu robíte, vy dvaja? Amelia, prečo si tu?“
„Je moja kamarátka,“ prehovoril Oliver nenútene, kým si zapínal do polovice rozopnutú košeľu.
„Odkedy?“ Mini zrak sa presunul k nemu a prekrížila ruky na hrudi. Celé jej to prišlo ako nejaký druh trápneho vtipu, vystrihnutého z amerického sitkomu. „Jediná vec, ktorá vás kedy spájala, som bola ja. Veď ste sa spolu tak často ani nerozprávali. A to študujete na rovnakej univerzite!“
„Veľa vecí sa zmenilo, kým si bola v kóme. Neviem, ako dlho sme už priatelia… Hm? Pomaly to už budú asi dva roky, nie?“
„Hej, skoro,“ potvrdila Amelia. Odložila šálku naspäť na malý tanierik a vstala. Vôbec si z nej neodpila, neochutnala sladkú chuť jablkového čaju. Vyhrnula si rukávy bieleho pleteného pulóvra až po lakte. „Myslím, že už pôjdem. Nechcem vás dvoch rušiť. Určite chcete byť spolu sami. Tak teda ja pôjdem. Ja… hm… To som už vlastne… už som to hovorila.“
Rýchlo prebehla popri Oliverovi a zastavila sa až pri vstupných dverách. Z vešiaka zobrala svoju tmavú bundu, ktorá jej siahala do polovice stehien. Opäť si obula svetlohnedé čižmy, ktoré mali z vonkajšej strany našité gombíky.
„Ale ešte si nestihla dopiť svoj čaj,“ volal za ňou Oliver.
„Určite je skvelý, ale už musím ísť,“ povedala Amelia a zmizla z bytu. Zabuchla za sebou vstupného dvere a prešla dlhou chodbou, aby sa dostala ku schodisku. Pomaly sa dostala na prízemie a vybrala sa do chladných ulíc Londýnu.
Všimla na jednej križovatke, plnej kadejakých smerov, nápis metro. Tak sa vydala tou cestou. Nebolo to ďaleko, čoskoro už nastupovala do pozemného vlaku, ktorý ju priviezol až blízko The Lawrence House. Opäť sa vrátila domov, kde ju až čakala jej malá nevlastná sestrička a nový domáci miláčik. S radosťou si obaja vítali.
Ale Amelia musela myslieť na Mini a Olivera. Dúfala, že si k sebe opäť nájdu cestu. Tí dvaja podľa nej k sebe patrili. Oliver dlho bojoval, zaslúži si len to najlepšie. No dokáže mu to Mini poskytnúť?
