Ozval sa melodický zvonček, ktorý hlásil Oliverov príchod. Mini rýchlym krokom išla k vstupným dverám. Bola prekvapená, že vôbec nie je nervózna. Musela to urobiť.
Otvorila dvere a o krok ustúpila, aby mu uvoľnila cestu. „Som rada, že si prišiel.“
„Samozrejme,“ usmial sa, lebo ešte nevedel, čo ho čaká. Prešiel popri Mini a zohol sa, aby si mohol vyzuť tenisky. Keď tak urobil, nasledoval Mini do obývačky, kde sa obaja usadili na sedačke vedľa seba. No aj tak sa nedotýkali rukami. Oliver bol pohodlne opretý, naopak Mini sedela vzpriamene, akoby zhltla pravítko. Nedokázala sa uvoľniť. Ako by aj mohla…?
Po piatich minútach mlčania prerušil ticho Oliver: „Chcela si so mnou hovoriť…“
„Áno,“ prikývla Mini jemne hlavou, „máš pravdu. Chcem sa ti ospravedlniť za to, že som na teba nakričala v tej plavárni pred týždňom. Mala som len veľký strach. Viem, že som nikomu nepovedala, že sa od autonehody bojím vody.“
„Asi som si to aj trochu zaslúžil. Nemal som ťa tam hádzať, keď si sa vzpierala. V tej chvíli som si to neuvedomil. Prepáč. Chápem, že v poslednom čase je ti bližší viac Louis než ja. Chodíš si k nemu po radu, počúvaš ho, dôveruješ mu vo veciach, v ktorých si mne nikdy neverila…“ Pokúsil sa o úsmev, no tak ako rýchlo sa objavil, tak aj zmizol. „Na to, že sa poznáme len pár rokov, sme toho zažili veľa. Preto viem, čo sa mi snažíš povedať. Nemusíš to naťahovať. Môžeš to priznať…“
Mini predklonila hlavu a pozrela na svoje chudé prsty. „Bol si taký silný kvôli mne. Nevzdal si sa, hoci všetci ostatní nádej stratili. A za to ti chcem proste poďakovať, za to, že si dúfal… Vďaka tebe ešte môžem žiť. Tvoja viera ma udržala nažive. A keď som sa prebrala, pomáhal si mi, aby som prišla na to, ako mám ísť ďalej a ako sa zaradiť späť do všedného života. Nedokázal si mi však pomôcť v tom, čo si najviac chcel – spoločne nájsť to dievča, ktoré si kedysi vybralo teba. Dievča, ktorým som bola a ktoré v ten deň zomrelo uväznené v aute na dne rieky. Ak mám byť úprimná… neviem, či to dievča chcem naspäť. Je tak odlišné od dievčaťa, ktorým som sa stala. Toľko sa toho zmenilo… To, kým som… to, čo chcem…“
Otočila sa, aby videla Oliverov výraz. Bol nečitateľný, no určite vedel, akým smerom sa bude ich rozhovor uberať. Rozhodol sa, že bude radšej chvíľu mlčať.
„Asi ti Amelia povedala, čo sa so mnou dialo v kóme. Vysnívala som si svet, v ktorom sa žiadna autonehoda nestala. Moji rodičia boli zdraví a šťastní v pohodlí domova. Bol to svet, v ktorom som si vybrala Louisa namiesto teba, Oliver. Žila som v tom presvedčení dva roky. A potom som sa prebrala… a nič nebola pravda. Psychológ, ktorý ma mal na starosti na klinike, tvrdil, že postupne moje city k Louisovi zmiznú. Zmierila som sa s tým a rozhodla sa, že ich zatiaľ budem potláčať. No keď som sa s ním začala častejšie stretávať, niečo sa medzi nami zmenilo. Tie city nezmizli, ony sa naopak…“
„…znásobili,“ dokončil vetu Oliver. „Tvoje city k Louisovi sa znásobili. Viem to, hoci som si to nechcel priznať. Vždy, keď som sa na teba pozrel, videl som to. Teraz som sa už dostala do fázy, kedy s tým nedokážem ďalej pokračovať.“
„Viem,“ hlesla. V tej chvíli jej prišlo aj trochu ľúto, že ich vzťah je na konci.
„A čo sa teraz chystáš urobiť?“ zaujímal sa Oliver. „Louis má priateľku a podľa toho, čo som videl v rôznych časopisoch, nevyzerá to tak, že sa mali rozísť. Asi sú spolu šťastní.“
„Nebudem robiť nič,“ priznala Mini. „Nechcem kaziť dobre fungujúci vzťah. Proste budem čakať. Buď sa zaľúbim do niekoho úplne iného, alebo neviem… Ale asi by som mala povedať Louisovi o svojich citoch. Kamarátstvo medzi dvoma ľuďmi nemôže fungovať, ak jeden niečo tajne cíti k tomu druhému.“
Mini sa konečne oprela ako Oliver. Posunula hlavu, aby videla jeho tvár. Po jej slovách – hlavne poslednej vete – zostal úplne ticho. Dýchal plytko a zdalo sa, že nad niečím toho premýšľa. Nakoniec krátko pokrútil hlavou a vzdychol si. „Mňa si už po prebudení nemilovala. Bola si vlastne niekedy do mňa zaľúbená? Alebo to bolo vždy len jednostranné?“
Mykla plecom. „Neviem. Jediné, čím som si istá, je, že som k tebe nikdy necítila to, čo cítim k Louisovi. Keď ste ma vtedy nútili vybrať si jedného spomedzi nás, držala som sa jedného pravidla. Nechcela som zostať so zlomeným srdcom, preto som radšej predstierala, že žiadne nemám. Ak bola v mojom srdci láska, potláčala som ju do úzadia. Rozhodla som sa hlavou. Bol si jednoducho tá najlepšia voľba. Už viem, že to voči tebe nebolo čestné. Kvôli mne si premárnil dva roky živote, ktoré si nedokážem vrátiť. No aspoň teraz ťa môžem od seba oslobodiť. Nechcem byť tvojim bremenom. Si ten najúžasnejší človek, akého som mala možnosť spoznať. Pre mňa si bol najlepšie rozhodnutie, ale ja som si ťa nikdy nezaslúžila. Znie to trochu ako trápna klišé rozchodová fráza, ale v našom prípade je pravdivá. Zaslúžiš si dievča, ktoré ťa bude milovať bezhlavo, hoci ju to bude istým spôsobom ničiť. Zaslúžiš si dievča, ktoré ťa bude milovať, ako Amelia miluje Finna.“
„Nehľadá sa také dievča ťažko?“
Mini sa usmiala. „Aj chlapec ako ty sa hľadá ťažko. Obaja len musíte dúfať, že sa napokon nájdete.“
Čo ak to dievča nemusí hľadať? Čo ak ho našiel, len o tom nevie? prebleslo Mini mysľou. Musela pripustiť, že by Oliver tvoril perfektný pár s Ameliou. Bol to jednoducho fakt. Obaja si toho dosť vytrpeli. Obaja boli vo vzťahoch, kde milovali viac, než bol ten druhý schopný. Možno je Amelia jeho spriaznená duša, no to by si myslel len beznádejný romantik. Mini bola realista, no aj tak ju niečo nútilo nad tým uvažovať. V ideálnom svete by títo dvaja boli spolu. Svet však nie je perfektný a Amelia si nikdy neuvedomí, čo má po svojom boku. Stále bude len naivne dúfať, že sa Finn vráti. Bude ho milovať a bude ju to ničiť.
