Slušne pozdravila zamestnanca hotela, ktorý jej otvoril obrovské sklené dvojkrídlové dvere. Amelia mu veľmi nezávidela jeho prácu. Určite bola namáhavá – stáť celý deň na nohách, otvárať každému hosťovi ťažké dvere a ešte sa pri tom tváriť milo. No Amelia vedela, že otec platil svojim zamestnancom naozaj dobre. Možno aj preto si ho tak vážili a mali ho radi.
Keď vstúpila do vestibulu hotela, obklopil ju luxus. Na tom si jej otec zakladal. Čalúnené sedacie súpravy po oboch stranách od vychytených svetových dizajnérov, k nim ladiace konferenčné stolíky, recepčný pult z najkvalitnejšieho tmavého dreva a nad ním veľkolepý krištáľový luster. Zastavil ju mladý recepčný, ktorého nepoznala, so slovami, že ju čakal otec, aby jej niečo povedal, ale musel odísť na dôležité obchodné stretnutie.
Amelia mu zaďakovala za informáciu a náhlila sa k výťahu. Dostala sa na najvyššie poschodie, na ktoré mal prístup len ten, kto mal heslo, ktoré sa ťukalo hneď vedľa číselníka poschodí. Výťah ju tam vyviezol a ocitla sa v obrovskom byte.
Na výstavbe tohto hotela pracoval jej otec, keď sa rozvádzal so svojou prvou manželkou – Ameliinou matkou Dawn. Práve preto ho symbolicky pomenoval The Lawrence House, lebo to pre neho vlastne dom aj bol.
Keď sa dvere výťahu odtiahli na stranu, Amelia mohla vojsť do bytu. Ešte než vkročila na drahý huňatý koberec, musela si dať dole topánky. Robila to veľmi opatrne, aby neublížila svojmu novému domácemu miláčikovi. Čižmy držala v jednej ruke a mačiatko v druhej.
Zahľadela sa na bielu stenu pred sebou, na ktorej visel obraz jej otca, macochy a malej nevlastnej sestry Elly. Všetky sa usmievali. Ameliin otec si našiel rodinu, v ktorej bol konečne šťastný.
Zahla doľava. Bola to vlastne slepá ulička. V stene bola zabudovaná skriňa s nápadným zrkadlom, ktorú Amelia hneď otvorila posuvnými dvierkami a schovala tam topánky na voľnú poličku. Otočila sa na päte o stoosemdesiat stupňov a vykročila vpred. Tento raz išla do centra bytu. Jej kroky mierili do obývačky.
Už pri výťahu počula zapnutú televíziu. Nečujne sa zakrádala po špičkách k najväčšej sedačke, na ktorej nesedel nik iný než dievčatko s hnedými rovnými vlasmi a svetlými sivými očami a bola to zhodou okolností jej malá sestrička. Veď kto by okrem nej v tomto byte pozeral rozprávky? Opatrne natiahla ruku cez sedačku a pošteklila ju na brušku, lebo tam bola najviac šteklivá.
Najskôr sa preľakla a odhodila svojho plyšového macíka o dva metre ďalej. No hneď, ako sa otočila a uvidela Ameliu, usmiala sa a zvýskla od radosti. Postavila sa na sedačku a nahla sa cez operadlo, aby mohla svoju sestru privítať objatím. Mačiatko pri ich jemnom stisku zamňaukalo.
„To je krásne!“ jasala Ella a pohladila zvieratko, ktoré v Ameliinom náručí zaklipkalo očami. „Je pre mňa, však?“
Amelia pokrútila hlavou a Ellino nadšenie opadlo. „Ale môžeš mi pomáhať sa oň starať. Teda… ak neskončí ako tvoj macko tam v rohu.“
Ella sa pozrela smerom, ktorým jej staršia sestra ukazovala. Hneď zoskočila zo sedačky, schmatla macíka a poriadne ho vyobjímala. „Zľakla som sa, keď sa ma nastrašila. Preto som ho odhodila na zem.“
„Tak ti dám ešte šancu,“ pousmiala sa Amelia. „Ak ho bez ujmy postrážiš, kým sa osprchujem a prezlečiem, môžeš mi pomáhať starať sa oň.“
„Platí!“
Amelia pomaly položila biele mačiatko na Elline chudé kolená. Potom sa vybrala dlhou chodbou do svojej izby a zamkla za sebou. Nebola taká veľká, akú mala v Doncastri, ale stačila jej. V tomto byte sa cítila viac doma, ako sa kedy cítila vo svojom rodisku, zavretá v nemalom dome sama s matkou. Nie vždy je dom aj naším domovom.
Vyzliekla si hnedý kabát a hodila ho na posteľ. Nasledoval ho sivý šál, ktorý prevliekla cez krk, návleky, tmavomodré džínsy, čo sa po troch dňoch nosenia trochu zašpinili, i darované tričko od Mini. Z malej koženej kabelky vytiahla svetlomodrú džínsovú košeľu, ktorá bola celá pokrčená. Zbavila sa tiež spodnej bielizne a odišla do svojej súkromnej maličkej kúpeľne. Bol v nej len záchod, sprchový kút, skrinka, na ktorej bolo zabudované umývadlo, zrkadlo na stene a bielizník, ale Amelii to stačilo. Keď chcela dlhý horúci kúpeľ, zavrela sa aspoň na hodinu v spoločnej kúpeľni.
Rýchlo sa osprchovala vo vlažnej vode, aby sa prebrala. Vlasy mala stiahnuté do vysokého drdolu, aby sa jej nenamočili. Zamotala sa do uteráku, keď vyšla zo sprchy. Zo skrinky pod umývadlom vytiahla okrúhly kozmetický tampón, na ktorý strekla trochu uhorkovej pleťovej vody. Prešla ním po tvári a krku. Použitý kozmetický tampón hodila do odpadkového koša v izbe.
Podišla k vysokej skrini, ktorá bola zabudovaná v stene ako tá v predsieni. Vytiahla z nej čierne legíny a biely pletený pulóver, čo jej siahal až pod zadok. Obliekla si čistú spodnú bielizeň a potom aj kúsky vybraté zo skrine. Na krk si dala hnedú koženú šnúrku, na ktorej visel drobný lapač snov. Rozpustila si vlasy z drdolu a dopadli na jej chrbát. Ešte sa upravila v zrkadle a išla za Ellou do obývačky.
Našla tam svoju nevlastnú mamu. Volala sa Anna a mala prefarbené blond vlasy a oči, ktoré po nej zdedila jej jediná dcéra. Tá jej ležala v lone a nechala, nech sa mama hrá v rozpustených vlasoch. Mačiatko odpočívalo na Ellinom mierne vypuklom brušku a spokojne priadlo.
„Ahoj, Anna,“ pozdravila ju Amelia. Nehovorila jej ‚mama‘, ale často sa k nej táto macocha správala lepšie ako vlastná matka.
Tiež ju odzdravila. „Mel, povedala si svojmu otcovi, že si si zaobstarala mačku?“
Pokrútila hlavou. „Recepčný mi oznámil, že je na obchodnom stretnutí. Nechcela som ho teda rušiť. A nič ma nestála. Minina teta Lauren mi ju darovala. A Ella vždy chcela mať domáce zvieratko, takže?“
„Áno, mami,“ zvýskla a mača sa pomrvilo. „Môžeme si ho nechať, však? Prosím. Už som mu dala aj meno.“
Anna sa porazenecky usmiala. „Tak dobre. Ale starať sa oň budete len vy dve. Rozumieme sa?“
Obe dievčatá prikývli a sľubovali hory-doly.
Amelia si sadla na kreslo, vyložila si nohy a objala si ich. „A aké si mu vymyslela meno? Ja som ho chcela pomenovať Rasputin, keďže je to kocúr.“
„Rasputin?“ vyhŕkla Ella a prevrátila očami. „To je hrozné meno. A Rasputin z rozprávky Anastázia bol zlý človek. Veľmi som sa ho bála.“
„Z toho mena ide rešpekt,“ mykla som bezstarostne plecami. „Až máš pritom husiu kožu.“
„Taký rozkošný kocúrik si predsa zaslúži rozkošné meno.“
„No aké si mu dala, ty kráľovná roztomilosti?“
Ella sa trochu začervenala, bola polichotená. „Fliačik!“
„Ale on nemá žiadny fliačik,“ namietla som. „Je snehovo biely.“
„Nie, nie.“ Ella sa posadila a kocúrik sa zošuchol na jej kolená. Nežne ho chytila za pravú prednú končatinu. „Vidíš? Na tejto nožičke má tmavý fliačik.“
„Neviem, čím to je…“ nahlas uvažovala Amelia, „ale vždy dosiahneš svojho. Fajn. Nech je po tvojom. Bude sa volať Fliačik.“
Ella potichu zatlieskala. „Hurá!“
„Teraz, ak dovolíš,“ začala Amelia, keď sa postavila z kresla, „zoberiem Fliačika na prechádzku.“
Jej nevlastná sestra tuho zovrela najnovšieho člena rodiny. Priložila si ho líce, ktoré hneď kocúrik olizol.
„Budeš sa musieť zmieriť s tým, že teraz ho má Ella,“ zasmiala sa Anna. „Nemyslím, že ti ho najbližšie hodiny požičia.“
„Tak dobre.“ Amelia sa poškriabala na šiji. „Pôjdem sama.“
„Stihneš prísť na večeru?“ zaujímala sa macocha. „Alebo prídeš až neskôr?“
„Neviem,“ hrýzla si vnútornú časť líca a premýšľala. „Nečakajte ma. Pravdepodobne si kúpim kung-pao alebo nejaké rezance.“
