Po prebudení z kómy strávila Mini najbližšie týždne ako pokusný králik. Chodila od jedného lekára k druhému. Stále ju pozorovali a skúmali. Keď prechádzala chodbou, každý sa za ňou obzrel, ako by videl ducha. Na zvedavé oči si zvykla. Nemala veľmi na výber. Sledovali ju všade, kam sa pohla. Bola akousi zvláštnou atrakciou celej nemocnice. Malý zázrak.
Pravidelne ju navštevoval psychológ, pretože sa lekári domnievali, že si za tie dva roky vytvorila svoj vlastný alternatívny svet. Svet, ktorý v skutočnosti ani neexistoval. A vlastne mali pravdu.
Šesť mesiacov pred autonehodou, po ktorej zostala v kóme, sa jej chlapcom stal Oliver, čím dala Louisovi navždy zbohom. Ten sa prihlásil do X Factoru a potom sa následne presťahoval do Londýna.
Ale prečo som si vytvorila svet, v ktorom som milovala Louisa? opýtala sa sama seba Mini v duchu.
Prečo by to vôbec robila? Nebola s Oliverom vari šťastná? Musela byť šťastná. Inak by si predsa nevybrala jeho. Tak prečo vo svojom alternatívnom svete nemilovala Olivera? Odrazu nič nedávalo zmysel. Obklopoval ju samý zmätok a chaos.
Mini pozorovala, ako po okne stekali drobné kvapky dažďa a dopadali na vonkajšiu parapetnú dosku. Keď sa do toho zvuku započúvala, objavila podivný rytmus. Znelo to ako hudba.
Ľubozvučnú prírodnú pieseň prerušilo nepríjemné vŕzganie dverí, ktoré nutne potrebovali naolejovať. Mini však nespustila zrak z okna. Nemusela, lebo vedela, kto práve vstúpil do jej izby. O takomto čase ju navštevovala len jediná osoba.
Neprekážalo jej, že mala oblečené len pyžamo pozostávajúce z tmavomodrých hrubých teplákov na páse s uviazanou mašľou a biele tričko s potlačou farebných surfov na hrudníku.
Psychológ pritiahol stoličku z kúta miestnosti a sadol si. Na kolenách mal položenú koženú tašku, v ktorej zo sebou vždy vláčil notebook.
„Akú zničujúcu skutočnosť ste mi prišli prezradiť dnes?“ spýtala sa s neskrývanou uštipačnosťou v hlase, no stále svoj pohľad nepresunula na neho.
Sucho si odkašľal. „Čo myslíš?“
„Minule ste mi povedali, že moji rodičia sú mŕtvi, že zomreli pri autonehode, ktorú som ja zázrakom prežila. Občas uvažujem, že by bolo lepšie, ak by som sa utopila v tej rieke spolu s nimi. Vytiahli by už len moje bezvládne telo a všetko by bolo hneď ľahšie,“ odvrkla a na chvíľu zmĺkla. „Myslím, že horšiu vec mi už povedať nemôžete.“
„Neprišiel som ti povedať nijakú novinku, o ktorej nevieš,“ prehovoril psychológ, keď Mini stíchla. „Len som ti priniesol pár obrázkov, ktoré by si mala vidieť. Viem, prečo si tvoj mozog stále myslí, že si zaľúbená do toho druhého chlapca.“
To Mini zaujalo natoľko, že svoj pohľad presunula na neho. Síce nevedela, odkiaľ túto informáciu získal, mal pravdu. Stále istým spôsobom Louisa milovala. Tento pocit pretrval. Bol to aj dôvod, pre ktorý odmietala návštevy. Chodiť k nej smela len teta Lauren.
Pár sekúnd si premeriavala jeho tvár. Pokožku v okolí očí a úst mal trochu zvráskavenú. Mohol si to dovoliť so štyridsiatkou na krku. Vrásky mal však drobné, z diaľky priam neviditeľné. Z veľkých hnedých očí, ktoré schovával za čiernym rámom masívnych okuliarov, mu sršala inteligencia. Veď mala aj prečo! Tituly mal pred menom aj za menom. Ryan Butler, renomovaný londýnsky psychológ zamestnaný v renomovanej londýnskej klinike. Aká irónia!
Na sebe mal oblečený – ako obyčajne – pomerne drahý tmavý oblek a neustále si naprával čiernu kravatu. Pozrel na strieborné hodinky na ľavom zápästí a poškriabal sa na čele.
Sledovala, ako odzipsoval tašku a vytiahol notebook, ktorý položil na ustlanú posteľ niekoľko centimetrov od Mininej pravej nohy. Roztvoril ho, naťukal heslo a v notebooku sa rozoznela uvítacia zvučka. Po pár kliknutiach presunul obrazovku tak, aby na ňu Mini dovidela.
Zadívala sa na obrázok. „Čo to má byť?“
„Je to scan tvojho mozgu krátko potom, čo ťa sem priviezli,“ vysvetlil jej ochotne a ukázal na určitú časť tohto orgánu. „Táto oblasť úzko súvisí s romantickou láskou a túžbami. Nedostatok ružovej farby značí nízku aktivitu.“ Preklikol na druhý obrázok. „Toto je ten istý snímok, lenže s tým rozdielom, že ho vytvorili pred rokom, čiže počas tvojho pobytu v kóme. Vidíš tú ružovú? Odrazu jej tam je až príliš. Práve vtedy sa ti zdalo, že si zaľúbená, však?“
Pokrútila nechápavo hlavou. Nerozumela tomu, ani to nechcela pochopiť. „Kam tým smerujete?“
Opäť preklikol na ďalší obrázok. Tentoraz bol takmer totožný s tým predchádzajúcim. Len trochu ružovej ubudlo, ale aj tak tá farba ťahala oči svojim množstvom na snímke.
„Toto je ten istý snímok vytvorený včera.“ Na pár sekúnd zmĺkol, aby preskúmal jej reakciu. „Pred tou autonehodou si nebola zamilovaná. Možno trochu áno, pár náznakov ružovej bolo aj na prvej snímke, no celé to prepuklo, až keď si bola v kóme. Taktiež sa ti zvýšila produkcia oxytocínu – čo je vlastne hormón lásky. Aký je teda záver? Tvoje pocity nie sú skutočné a zase zmiznú. Ako všetky ďalšie symptómy kómy.“
Po jeho slovách zostala zarazená. Vyzerala nešťastne. Vôbec nečakala, že ju to tak vezme. Jej city k Louisovi nie sú skutočné. Zmiznú. Všetko mohlo byť zase perfektné. Ako by sa nič nestalo. Ale stalo sa to! Prišla o rodičov. Bála sa hovoriť so svojim súčasných chlapcom, lebo si dva roky myslela, že miluje niekoho úplne iného. Stala sa tieňom toho, čím kedysi bývala. Postupne sa jej pamäť vrátila. Pamätala si na svoj život. Ale bol naozaj taký perfektný, akým ho pred rokmi považovala?
„Vyzeráš byť smutná,“ poznamenal a odtiahol od nej notebook.
Naposledy zazrela ružové fliačky na snímke. Jej láska bola zaznamenaná na mnohých obrázkoch. Prečo teda nie je skutočná? Veď existuje. Ten cit si nevymyslela. Stále ju pohlcoval a napĺňal.
„Vy by ste neboli?“ úprimne sa ho spýtala, ale nečakala na jeho odpoveď. „Bola som si všetkým taká istá a zrazu sa jedného dňa zobudím a nič z toho nie je skutočné. Všetko sa zmenilo na prach.“
Jemne nadvihol svoje okuliare, ktoré držal stredne veľký nos, a pretrel si oči. Notebook zase vypol a schoval do koženej tašky pri jeho nohách.
Pokúsil sa na ňu povzbudzujúco usmiať. „Počul som, že máš chlapca. Niekoľkokrát som ho tu aj stretol, lebo sa na teba chodil pozerať celé dva roky.“
Mini sklopila zrak a zahanbene hľadela na svoje prsty. Vyschlo jej v ústach, dvakrát zúfalo preglgla. Cítila sa previnilo. Ale mohla za to? Dokázala ovplyvniť priebeh udalostí vo svojom alternatívnom svete? Jedno však vedela stopercentne. Bola tam šťastná. Nechcela sa z toho sna prebudiť, ale nemohla snívať večne. Raz musela otvoriť oči a vrátiť sa do reality, ktorá jej toho už veľa neponúkala. Len prázdnotu. Ostala jej už len teta.
„A takisto viem, že to nie je ten, o ktorom sa ti zdalo v alternatívnom svete. Neviem, čo sa chystáš urobiť, ale neradil by som ti sa s tým druhým chlapcom kontaktovať. Čo ak sa zbytočne namotá a ukáže sa, že ho nemiluješ? Láska, ktorú cítiš, bude čoskoro preč. Nechaj to radšej pri starom.“
