Odlomila si kúsok z mliečnej čokolády s karamelovou náplňou. Žiarivý farebný obal ležal približne dva metre od Amelie pri písacom stole. Presne na mieste, kde to odhodila. Zjedla aj poslednú tabuľku čokolády, pričom jej trochu z tejto sladkosti zostalo roztopenej na prstoch. Zadívala sa na ne. Priblížila si obe ruky k ústam a postupne si cmúľala každý prst, kým nebol čistý. Napravo od seba mala ešte dva nedotknuté obaly od čokolád. Váhala, či má ešte otvoriť aspoň jednu z nich. Nakoniec si vybrala tú spodnú. V bledomodrom obale sa skrývala biela čokoláda plnená kúskami jahôd.
Zajedala tak smútok. Zase mali v škole poznámky ohľadom jej váhy. Vedela, že prejedanie sa sladkými jedlami jej k schudnutiu nepomôže, ale aspoň ju to upokojilo. Stále sa jej však z očí liali slzy veľkosti hrachu. Niekedy mávala depresie, ale nikomu o tom nepovedala.
Nezáležalo na tom, že Mini bola jej najlepšia kamarátka. Nepochopila by to. Ako by aj mohla… Žila predsa vo svojom perfektnom malom svete. Ona sa nikdy nemusela báť toho, že priberie. V jedle sa nikdy neobmedzovala. Pokojne si mohla dať steak s prílohou a potom ešte ďalšie dva chody. Mini bola totiž aktívna športovkyňa. Súťažila v plávaní, kde už dosiahla aj nejaké významnejšie úspechy. Chcela sa dostať aj na olympijské hry. Bol to jej najväčší sen. Ďalej rekreačne hrala tenis, volejbal a občas aj basketbal. A aby toho nebolo málo, zdedila dobrý metabolizmus.
Amelia sa snažila zbaviť depresií jedením nezdravých pokrmov, no poznala aj iný spôsob. Niekedy sa rezala. Fyzická bolesť na chvíľu pomohla zmiznúť bolesti psychickej. Pod kopov náramkov skrývalo Ameliino zápästie niekoľko rovných čiar. Pár z nich bolo čerstvých, iné boli už len jazvami.
Občas chcela zomrieť. Premýšľala nad tým, že by stačil jeden hlbší rez a všetko by bolo preč. Bolesť, smútok, hanba, pocit bezcennosti a beznádeje, ale aj ona samotná… Už sa nechcela cítiť škaredá. Chcela byť krásna ako ostatné dievčatá.
Predtým nevedela, aká je depresia. Teraz už odpoveď na túto otázku poznala. Dalo sa to prirovnať k topeniu. Jediný rozdiel bol v tom, že mohla všetkých okolo seba vidieť dýchať. Amelia bola nešťastná, lebo túto vojnu nemohla vyhrať. Nemala nikoho, kto by jej pomohol.
Ozvalo sa tiché klopanie o dvere jej izby, čo ju vytrhlo zo smutných myšlienok. Rýchlo schovala obaly od čokolád pod posteľ a utrela si slzy spodným lemom trička. „Ďalej,“ povedala a svoj pohľad zamierila k dverám, ktoré sa hneď otvorili. Stál v nich Finn.
Zase mal strapaté vlasy, vlastne ich tak nosí stále. Možno to však bol len zámer, aby vyzerali strapato. Pramene mu lietali na každú svetovú stranu. Mal na sebe oblečené čierne džínsy, fialové tričko s malým výstrihom do písmena V a svetlosivý sveter, ktorý sa zapínal na gombíky. Bola to zvláštna farebná kombinácia, ale všetky kúsky oblečenia vytvárali pekný kontrast.
Leto už pomaly skončilo. Nastal čas, aby prišla jeseň. Preto už všetko nosili aspoň o jednu vrstvu navyše. Vychádzať von len v tričku s krátkym rukávom sa už nevyplácalo.
„Tvoja mama ma pustila dovnútra,“ vysvetlil Finn. „Povedala mi, že ťa nájdem tu. Hmm…“ Poškriabal sa na ľavom spánku. „Jedla si čokoládu?“
Amelia sa na neho podozrievavo pozrela. Nadvihla jedno obočie a sekundu si ho premeriavala. „Ako to môžeš vedieť?“
„Trochu ti zostalo na líci,“ preradil a ukázal na svojej tvári miesto, kde bola špinavá. No aj tak si utrela nesprávne líce. Prekliaty zrkadlový efekt! „Na druhom.“ Tentoraz si už vyčistila správne miesto. „Vieš, najskôr som sa zľakol, že to je niečo iné… Ale nechcem to tu ďalej rozoberať.“
