Znudene si prehodila školskú tašku cez plece, čím si trochu udrela pravý bok, lebo ju mala plnú ťažkých učebníc a hlúpostí, ktoré vôbec nepotrebovala. Ale aj tak ich všade so sebou nosila. Zrkadielko, špirála, lesk na pery, make-up… To je predsa povinná výbava budúcej včelej kráľovnej.
Stála blízko hlavných školských dverí pod obrovským stromom, ktorý ju schovával v tieni. Okolo nej prechádzali spolužiaci aj mladší študenti. Každý ju pozdravil a dvaja odvážlivci sa zastavili aj na kus reči. Pre Mini to bola však otrava. Nemala náladu sa rozprávať s nikým. Napriek tomu rozdávala falošné úsmevy na všetky svetové strany. Všetci to od nej predsa očakávali.
Pracovala na svojej popularite a reputácii už skoro dva roky. Pre jeden zlý deň nehodlala o všetko prísť. Zatiaľ si nemohla dovoliť ten luxus byť na niekoho prehnane mrzutá. Zatiaľ nie…
Tak dlho už nosila masku, že miestami mala pocit, že nevie, ako vyzerá bez nej. Stala sa jej súčasťou. Nosila ju stále – v škole, medzi takzvanými priateľmi, dokonca aj doma pred rodičmi. Už si nespomínala, aká bola predtým.
Nervózne sa prechádzala sem a tam. Očkom stále pozorovala buď neustále otvárajúce sa hlavné dvere školy, alebo čas na displeji mobilu. Vyťahovala jednu nitku za druhou zo svojich vyšúchaných džínsov, hoci vedela, že vytvorí ešte väčšiu dieru. Povolili jej nervy a tak niekoľkými kliknutiami vytočila Ameliino číslo.
Hovor neprijala ani po piatich pípnutiach. Mini zakliala, ale o sekundu neskôr jej cinkla SMS-ka.
„Úžasné,“ zamumlala nahnevane pre seba, keď si prečítala, že Amelia musela zostať v škole dlhšie kvôli eseji na angličtinu a že ju čakala úplne zbytočne.
Odkopla malý kamienok pri topánkach. Sledovala, ako letel tri metre a zastavil sa až na upravovanom zelenom školskom trávniku. Otočila sa na plných opätkoch o tristošesťdesiat stupňov a vypochodovala z areálu. So vztýčenou hlavou prešla cez takmer poloprázdne parkovisko, kde sa nachádzalo len veľmi málo áut. Väčšina z nich patrila miestnym profesorom alebo iným zamestnancom a boli to lacné značky a staršie modely.
Domov to nemala ďaleko, preto si mohla dovoliť do školy nosiť aj topánky s vysokým opätkom, lebo na nich bez problémov vydržala celý deň. Nohy ju z nich takmer vôbec neboleli.
Vlastnila možno len tri páry tenisiek. Väčšinu jej skrinky na topánky tvorili lodičky rôznych farieb a tvarov. Jediné, čo na sebe úprimne neznášala, bol jej nízky vzrast. Preto bola rada, že vďaka opätkom môže vyrásť o pár centimetrov.
Amelii nikdy nepovedala, ale často jej závidela to, aká bola vysoká. Mini si mohla obuť hocijaké lodičky, nikdy však nebola ani o centimeter vyššia ako Amelia, ktorá stále nosila iba tenisky alebo balerínky.
Prešla cez cestu, zabočila doprava a ocitla sa na ulici, ktorú lemovali povysádzané sakury. Pár ružových kvetov spadlo na chodník, po ktorom prechádzala. Na chvíľu sa zastavila a ako obyčajne sa natiahla po najnižšom konáriku, ktorý dočiahla, aby si mohla odrhnúť kvietok sakury. Privoňala k nemu a zaplietla si ho do rozpustených zlatistých vlasov.
Zdvihla pohľad z úzkeho chodníka. Prešla popri rade dvoch murovaných domov tesne zlepených k sebe, pričom v poslednom býval Louis. Ďalšia dvojica domov začínala tým, kde žila trojčlenná rodina Willkinsonovcov. Medzi Louisovým a Mininým domom bol priestor široký približne tri a pol metra. Ich pozemky od seba delil pomerne nízky tehelný múr.
Stisla kľučku a kovová bránka sa otvorila. Mini sa zahľadela na dom s tmavočerveným tehlovým obkladom, v ktorom prežila celý svoj život. Pripadal jej ako obrovský hrad, hoci vedela, že najväčší a najkrajší dom v meste patril Ameliinej rodine. Bolo to skôr tým, že či už pred hradbami alebo za nimi, cítila sa prázdna.
