Oliver stál na letisku a okolo neho prechádzali desiatky ľudí každú sekundu. Prišiel sa rozlúčiť s Johnom, ktorému bratsky potriasol rukou a on ho potľapkal po ramene. Rose tuho objímala Olivera takmer jednu celú minútu. To malé dievča v sebe ukrývalo množstvo sily.
„Idem si ešte kúpiť noviny,“ oznámil im John a vybral sa iným smerom, ďalej od nich.
„Kúp mi, prosím, nejaké módne magazíny,“ volala za ním Rose. „Ty vieš, ktoré mám rada.“ Potom sa zamračila pri pohľade na Oliverovu tvár a poštípala ho bolestivo nad ľavým lakťom. „A teraz to vysyp!“
„Au, to bolelo.“ Šúchal si sčervenané miesto na pokožke.
„Bude to bolieť ešte viac, ak nezačneš hovoriť,“ vyhrážala sa mu Rose.
Oliver prevrátil očami. „Rozišiel som sa s Mini.“
„Vďaka bohu!“ zvýskla s nadšením.
„Som rád, že si rada…“ vzdychol si. „Nechápem ten tvoj negatívny postoj k nej. Veď Mini ani nepoznáš.“
Rose sa zasmiala. „To dievča má šťastie, že nemalo česť ma stretnúť. Inak by som jej nakopla zadok. Tá malá mrcha!“ Poslednú vetu zamrmlala len tak popod nos, ale musel ju počuť, lebo bola vedľa neho dosť blízko a nikdy nebola veľmi dobrá v šepkaní.
Oliver zvážnel. „Čo ak bola tá pravá?“
„Nie, nebola!“ Vyhŕkla rýchlo a pokrútila hlavou. „Viem, že si myslíš, že ste medzi sebou mali niečo špeciálne. No ak by to bola vážne pravda, boli by ste stále spolu. Mal si pred ňou kopu dievčat a o žiadnej z nich si nikdy neuvažoval, že by mohla byť tá pravá. Čím je, prosím ťa, Mini iná? Premárnil si dva roky čakaním, aby ťa mohla odkopnúť? Začni s hľadaním tej pravej, ktorá sa ťa aj naozaj zaslúži. Čo tak začať pri Amelii?“
Vzdychol si. „Nezačínaj s tým znova.“ V hlave si Ameliu zafixoval ako dievča svojho mladšieho brata a priateľstvo s ňou pre neho znamenalo veľmi veľa. Nechcel toto spojenie stratiť pre krátkodobý vzťah. Ich priateľstvo môže trvať celý život.
„Bol to len návrh,“ zasmiala sa a prevrátila očami. „Dám ti ešte poslednú radu. Jediná cesta, ako nájsť to dievča, je nechať to prechádzajúce ísť a pohnúť sa vpred. Je čas, ako si konečne začal žiť svoj život. Je príliš krátky, aby si stále dúfal v niečo, čo sa možno nikdy nestane.“
Rose sa obzrela. John na ňu mával, aby išla k nemu. Naposledy sa teda rozlúčila s Oliverom.
„Maj sa, Rose.“
Ešte chvíľu sledoval, ako prechádzali cez kontrolu, no napokon sa vyber preč z budovy letiska. Nasadol do taxíka a nadiktoval šoférovi adresu The Lawrence House. Cesta netrvala dlho a čoskoro sa ocitol vo výťahu, ktorý ho viedol k Amelii. Vtedy si vlastne uvedomil, že by jej mal zavolať, aby nebola veľmi prekvapená jeho príchodom. Vytiahol z vrecka tmavých nohavíc mobil a vyťukal jej číslo.
Zdvihla hovor hneď po druhom zazvonení. Zdala sa byť trochu zadýchaná. „Ahoj.“
„Som práve na ceste k tebe.“
Vtedy sa dvere výťahu utiahli do oboch strán a Oliverovi sa naskytol zvláštny pohľad. Pred ním stála Amelia a pri uchu držala mobil.
Jej pravá noha bola omotaná malými rukami Elly– Ameliinej mladšej nevlastnej sestry, ktorá ležala na drevenej podlahe. Keď zbadala Olivera, usmiala sa a vstala na pevné nohy. Šaty, ktoré mala oblečené, boli na bruchu trochu zašpinené jemnou vrstvou prachu.
„Takže si na ceste?“ Amelia zdvihla obočie.
„Beriem,“ pousmial sa, „mal som si zavolať skôr. Nenapadlo mi to. Bol som sa práve rozlúčiť na letisku s Johnom a Rose.“
„A ako to zvládaš?“ zaujímala so starosťami v očiach Amelia.
„Čo tým myslíš?“
„Veď vieš, celú tú vec s Mini…“ vysvetlila mu.
Oliver jej o tom nič nepovedal, preto sa divil, že vytiahla práve túto tému. „Odkiaľ to vieš?“
„Mini mi volala. Chcela vedieť, ako to zvládaš. Takže? Chceš sa o tom porozprávať?“
Prikývol na súhlas.
„Fajn. Pôjdem sa ešte ale prezliecť.“ Ukázala sa dlhé voľné tričko, ktoré jej zakrývalo nohavičky. „Vyťahané tričko s káčerom Donaldom, ktorý je prezlečený za transvestitu, patrí len na nosenie doma. Ella si s tebou zatiaľ pokecá. Sťažovala sa, že ju zanedbávaš.“
Oliver sa usmial na nízke dievčatko pred ním a spoločne všetci traja vošli do obývačky, kde sa od nich Amelia odpojila a zmizla v neďalekej chodbe. Potom presunul svoj pohľad na Ellu, ktorá už ukazovala na miesto na koženej sedačke, hneď vedľa nej. Tak si teda sadol. Nohy mal pohodlne od seba s lakťami položenými blízko kolien, dlane mu klesali smerom dole. Hrbil sa.
Malá Ella napodobnila polohu, v akej sedel, len obomi rukami si podopierala bradu. So záujmom na Oliver hľadela, skúmala pohyby jeho tváre, jeho reakcie. „Počuj. Viem, že si práve teraz myslíš, že Mini bola tá pravá, ale ja si to nemyslím.“ Keď sa Oliver zamračil, dodala: „Je to také jasné… Dostal si odo mňa len odpoveď, ktorú nechceš počuť. Nesmieš veriť ilúzii, že posledné mesiace s ňou boli úžasné. Nenahradia tie chvíle, ktoré ste spolu strávili pred dvomi rokmi.“
Po pár sekundách sa zasmial. „Ty sa v tom nejako vyznáš. Nie si ešte malá na takéto veci?“
„Už pôjdem do školy,“ ohradila sa Ella. „A možno o tom nevieš, ale Mel mi o vás často rozprávala. Občas to bolo vážne otravné, ale asi nemá iných kamarátov okrem teba a Mini, ktorým by si dokázala úplne otvoriť. Tak ju teda počúvam, hoci vždy asi polovici toho, čo mi povie, nerozumiem.“
Oliver sa zamyslel a spomenul si na Rose. „Vieš, že si dnes už druhá osoba, ktorá mi povedala, že Mini nebola pre mňa tá pravá?“
„Asi na tom už niečo bude,“ uličnícky sa uškrnula. „Ak majú dva ľudia pravdu, nemôžu sa mýliť, nie?“
„Ak nehľadím na fakt, že je medzi nimi asi osemnásťročný rozdiel…“
„Môžeme vyraziť,“ ozvalo sa z chodby, až potom sa objavila Amelia, ktorej patril ten hlas. Voľné sivé tričko nahradila tesným priliehavým bielym tielkom so svetlomodrou džínsovou bundou. Na nohách mala natiahnuté čierne legíny a v rukách niesla vysoké hnedé čižmy, ktoré si obula hneď pri výťahu, lebo nechcela zašpiniť lesklú podlahu celého bytu.
„Kam pôjdeme?“ spýtal sa Oliver, keď sa viezli vo výťahu na prízemie.
„Dala by som si niečo sladké… Takže naša obľúbená cukráreň?“
