Na tmavej ulici sa ozýval besný psí brechot, ktorý občas prerušoval mužský krik. Slnko zapadlo pred niekoľkými minútami. Stmievalo sa, ale aj tak už bolo okolo desiatej večer. Začínalo sa horúce leto. Dni boli dlhé a noci až príliš krátke.
„Louis, upokoj sa.“ Chcela ho utíšiť. Stále sa obzerala, či nejaký človek nevyšiel von kvôli hluku. „Nahneváš susedov. Prisahám, že ak na teba zavolajú policajtov, lebo rušíš nočný pokoj, nechám ťa tu. Radšej utečiem domov a ty si budeš problémy riešiť sám.“
Mini sa natiahla k nemu. Snažila sa mu zobrať fľašu tvrdého alkoholu z rúk. Louis tackavo o krok ustúpil a obranne objal fľašu. Etiketu mala už ošúchanú, ale bola v nej priesvitná tekutina.
Zamračil sa. „Milujem ťa, McGonagallová!“
Nenávidela, keď ju tak volal. Nikto iný sa ju tak prezývať neodvážil. Louis dobre vedel, že je naňho krátka. Ale aj tak… Nie je predsa postava z Harryho Pottera. Od starej šedivej rokfortskej profesorky mala naozaj ďaleko. Spájalo ich len rovnaké krstné meno.
Nikdy nechápala, prečo ju rodičia pomenovali práve Minerva. Iné dievčatá sa volajú napríklad Lucy, Emily, Sophie alebo Katie. Mama jej kedysi rozprávala o babke, ktorej chodievala na prázdniny do Walesu. Mala ju veľmi rada a ťažko znášala, keď zomrela pred mnohými rokmi. Vtedy ešte Mini nebola na svete. Volala sa Minerva. Asi preto tak Suzanne pomenovala svoju dcéru.
„Pil si,“ prehovorila pokojne a objala si plecia. „A si naštvaný. To nie je dobrá kombinácia.“
„Nie, nie som naštvaný,“ oponoval jej smelo, pričom stále krútil hlavou a prihlúplo sa vyškieral.
„To je lož. Pozri…!“ Vážne sa na neho zadívala, no preňho bolo momentálne všetko vtipné. „Som tvoja kamarátka. A dobrý kamarát zvyčajne vie, ak je s tým druhým niečo zle.“
„Takže len kamarátka!“ sarkasticky sa zasmial. „Nemám veľa kamarátok, s ktorými spávam.“ Na chvíľu predstieral zamyslenie. Mini však dobre vedela, že v stave, v akom sa práve nachádzal, nebol schopný rozumne uvažovať. „Vlastne iba jednu. Teba!“
Mini mlčala. Hlavu mala sklopenú a počítala drobné kamienky na úzkom chodníku. Cítila sa ponížene. Na Louisovi bolo niečo zvláštne. Niečo, čo nedokázala pomenovať ani vysvetliť. Nemohla kvôli tomu spávať. Dlhé noci strávila iba premýšľaním o všetkom a zároveň o ničom.
„Potrebuješ vytriezvieť,“ starostlivo sa mu prihovárala.
Louis sa uškrnul. „Máš o mňa strach… To je milé, ale nemusíš mať. Som v poriadku. Prečo by som nebol?“
Chytila ho pod plece. Nebránil sa, ani keď mu zobrala číru fľašu z rúk a odhodila ju do kontajneru na sklo. Ťahala ho cez otvorenú kovovú nedávno natretú bránku. Obišla dom a spolu s Louisom vošla zadnými dverami do kuchyne. Mali šťastie. Nikto v nej nebol.
Z obývačky sa ozývala televízia. Jej mama bola určite tam a otec mal nočnú službu v práci. No aj tak musela pravou rukou pridržiavať Louisove ústa, aby sa nerozkrikoval po dome. Niekedy ju slabo pohrýzol do prstu. Celou váhou sa opieral o Mini. Naozaj sa spotila, kým ho dostala do svojej izby. Najväčší problém jej spôsobili schody, ale nakoniec ich zvládla.
Louisa trochu postrčila a sám dopadol na mäkkú posteľ. Mini rýchlo pobehla ku dverám a zamkla ich. Oprela sa o ne a zúfalo sa pozrela na Louisa, ktorý sa ťarbavo zdvíhal, aby si mohol sadnúť. Usmial sa a párkrát zažmurkal.
„Ľahni si. Dnes tu môžeš prestať a zajtra prelezieš do svojej izby.“ Usmiala sa pri spomienke na loziaceho Louisa po hrubých konároch stromu. „Máš v tom prax.“
