runaway.

49.

„Myslím, že je čas na nejaké jedlo." navrhol Timothy a vytriasol si z vlasov piesok. „Súhlas. Myslíš, že je tu niekde nejaký obchodík?" Viola sa poobzerala, no videla len predpotopnú dedinku kdesi pri lese. Na takomto mieste nemajú ani kanalizáciu.
„Nie a aj keby, dnes bude všetko zatvorené, pretože je nedeľa." povedal Timothy keď skontroloval displej svojho mobilu. Viola bola preč sotva štyri dni a už sa strácala v čase. „A čo teda urobíme?" dovolila si použiť množné číslo.
„Opýtame sa, či nás niekto nepozve na obed." pokrčil Timothy plecami akoby to robil už tisíckrát. Nemal Viole potrebu hovoriť, že sa neraz dostal do podobnej situácie.
„Čo? Nie!" vybuchla a on presne čakal, že zareaguje nejako podobne.
„To budeme ako žobráci!" oponovala.
„Nebudeme!" vzdychol si. V iných krajinách to ľudia berú často ako česť, alebo dobrodružstvo, prichýliť niekoho na pár hodín.
„Ale budeme! Ja nikam nejdem!" zatla sa.
„Tak si ostaň hladná, ale mne sa pre nejaké tvrdé pečivo nechce šliapať tridsať kilometrov do najbližšieho mesta!" opáčil jej.
„Na akom konci sveta to sme?!" zašomrala si a poobzerala sa, aby tomu dodala na dramatickosti.
„Tak ideš?" opýtal sa ešte raz.
„Nie!" našpúlila pery. Timothy mykol plecom a pokojne vykročil stredom úzkej asfaltky. Viola si prekrížila ruky na hrudi a nahnevane naňho zahliadla. Jeho smerom sa rozbehla, až keď sa stratil za rohom.