„Takže si stratená." chalan z vlaku si k nej opäť prisadol. Sedela v najzačmudenejšom a najhroznešom pajzli aký našla. Bála sa čohokoľvek chytiť, aby nedostala žltačku, no prekonala sa a objedanala si na večeru menu z obeda. Bolo za polovicu a ona potrebovala šetriť. Mala so sebou pomerne malý obnos peňazí. A ešte kreditku, ale tú nechcela použiť, pretože podľa pohybov na účte sa taktiež dala vystopovať polha. Sama bola prekvapená, že má lepšie skúsenosti v tom ako niekoho nájsť než v tom, ako sa stratiť. Chvíľu pozerala do prázdneho taniera a potom pokývala hlavou.
„Utekám z domu." zamumlala. Nevadilo jej, že mu to hovorí, pretože nevyzeral, že by okamžite zašiel nahlásiť ju. Sám vyzeral ako nejaký bezdomovec. Mal nohavice s neidentifikovateľnými škvrnami, vydratú modrú mikinu a podobne nechutný ruksak. Obdivne hvízdol.
„A prečo?" vyzvedal hneď oveľa zaujatejšie. Viola nemohla vedieť, že si z nej neuťahuje, že toho chalana zaujímajú ľudia. Ich príbehy. Ich obavy. Že preňho je každý deň dobrodružstvom a že považuje každú osobu za úžasnú. „Lebo." odsekla mu.
आप पढ़ रहे हैं
runaway.
लघु कहानीPred rodinou. Pred obavami. Pred svadbou. Pred problémami. Pred samým sebou. Dá sa pred tým všetkým jednoducho utiecť?
