„Myslím, že by si mala ísť domov miláčik." povedala Violina mama a Rosie jej hodotením absolútne nebola nadšená. Zvierala uško starožitnej šálky a jeden malíček mala vystrčený. Cítila sa ako princezná a táto hra sa jej začínala páčiť.
Violina mama sa jej páčila.
Dokonca aj jej brat- Bobby. Nervózne si poklepával nohou a akosi na ňu zahliadal, ale nevadilo jej to. Samozrejme, že boli trochu nekonvenční, no nezdali sa jej vyslovene zlí, alebo nepríjemní.
Zlí ľudia nehovoria dievčatám čo u nich v noci zazvonia miláčik.
Možno len nejaký pedofil, ale to ani jeden z nich nebol.
Všimla by si to, nie je predsa hlúpa.
„Ach, tak dobre." povedala, Rosie, pretože vedela, čo sa patrí. „Vaši budú mať starosti." dodala Gloria, aby nevyznela, že dieťa vyháňa.
„Ja ťa vezmem." zašomral Bob, pretože vedel, že mama neznáša šoférovanie.
„Bicykel ti zajtra dovezie Tyler." dodal a sám si tým pripomenul, že ho nemá zabudnúť vziať do dielne. Rosie prikývla a nasledovala ho do chodby. Predstavovala si, že majú minivan ako zo ScoobyDooa a o to prekvapenejšia ostala, keď jej chlapec do rúk vhodil čiernu prilbu. Nasadila si ju na hlavu a až potom sa uškrnula.
Ešte nikdy nešla na motorke.
YOU ARE READING
runaway.
Short StoryPred rodinou. Pred obavami. Pred svadbou. Pred problémami. Pred samým sebou. Dá sa pred tým všetkým jednoducho utiecť?
