Tyler bol taký nervózny, že chcel už už ujsť, no nakoniec zaklopal na dvere. Olupovala sa z nich farba a nad nimi visela akási zvonkohra. Už bola tma a on sa cítil ako zločinec, no cítil, že sem musí prísť. Falošný pocit úľavy sa dostavil chvíľku po tom, čo nikto neotváral, no nakoniec začul kroky a štrnganie kľúčov.
Dvere sa odchýlili na malú medzierku v ktorej sa objavila rozospatá tvár jedného z jej bratov. Nebol si istý ktorého, nikdy ho to nezaujímalo.
„Tyler?" zamrmlal prekvapene.
„Hm?" Ty nechcel povedať nesprávne meno, tak nepovedal radšej žiadne.
„Viola tunie je. Myslel som si, že o tom vieš." podotkol rozpačito a pošúchal si zozadu krk.
„Viem. Som z toho...nervózny." priznal Tyler.
„Nevieš kde je?" vybľakol chalan stojaci vo dverách.
„Nie." hlesol snúbenec.
YOU ARE READING
runaway.
Short StoryPred rodinou. Pred obavami. Pred svadbou. Pred problémami. Pred samým sebou. Dá sa pred tým všetkým jednoducho utiecť?
