Cigarettes

•~•12•~•

„Prosím ťa, môžeš sa na mňa prestať takto dívať? Znervózňuje ma to,"zavrčal. Otočila som hlavu dopredu a snažila sa nepozerať na ňho.

„Prečo si nahnevaný?"nedalo mi neopýtať sa.

„Nie som,"odpovedal neutrálne.

„Ale bol si, prečo?"

„Ja som vedel, že tvoje vyzvedanie príde,"posmešne sa zasmial, nebolo to veľmi milé.

„Už vidím, že sa zase meníš na hysterickú ženskú,"zamrmlala som pohľadom na rychlomiznúcu krajinu za oknom.

„Ako si ma to nazvala?" Doriti, on to počul.

„Uhm, to ja len tak,"mávla som rukou a modlila sa, aby to nechal tak.

„Hysterická ženská? Takto si to povedala?"

„Nie, to mi len ušlo."

„Nezahováraj, počul som ťa. Nie som hysterický, len asi nemám svoj deň,"silno zovrel volant, ktorý zapraskal a jeho zuby zaškrípali.

„To vidím, ani ja som dnes nevstala zrovna najlepšie,"zamrmlala som si a zase som čakala, že moju pripomienku nepočul.

„To mi hovoríš ty, čo ťa na pulte skoro ten tvoj frajer ošukal?" On má snáď načúvací strojček mojej babky, či čo?
Donútil ma pozrieť sa na ňho. Jeho výraz som musela vidieť. Mal napäté črty a volant zvieral čoraz viac. V očiach mu horel plamienok hnevu a lícne kosti napínal a znovu uvoľňoval, akoby sa tým upokojoval.

„Prepáč, nevedela som, že to na ňho príde,"pobavene som sa usmiala a on nohou dupol na plyn. Hodilo ma do sedačky a nechty sa mi silno zaryli do sedadla.

„Ty sa smeješ?"zavrčal nahnevane.

„Neviem, čo máš proti šukaniu na pulte,"pochytil ma smiech. Mala som pocit, že Cashovi vadil pohľad na mňa a na Jamesa a dokonca, že žiarli, ale to som hneď vyhodila z hlavy. Nemal dôvod žiarliť.
Smiech ma prešiel, keď na ceste zrýchlil a ručička na ťachometri sa vychýlila na čísla proti zákonu. Nahlas som preglgla a pozrela sa na jeho sprisahanecký výraz. „Chceš nás zabiť?"opýtala som sa a srdce mi vyskočilo až do hrdla. Nestíhala som ani sledovať cestu, kde sme, iba mihajúce sa obrazy a jeho šialený úškrn.

„Nepáči sa ti to?"otočil ku mne tvár a ja som ho chcela za to zabiť skôr, než nás zabije on.

„Sleduj cestu!"vykríkla som a nechtami som mu asi urobila pekné diery do koženého sedadla. „A spomaľ! Veď nás zabiješ!"
Nepočúval ma, naopak, ešte viac zrýchlil a mne srdce od strachu už ani nebilo iba dobíjalo.

„Je to zábava!"zaškeril sa.

„Nie nieje! Okamžite zastav!"vystrašene som sa pozrela raz na cestu, raz na jeho šialený výraz.

„Nebuď strachoput,"šialene sa zarehlil.

„Vieš, že ľudia zomierajú najmä pri havárií?"

„My nezomrieme a ak áno, môžeš ma potom zabiť,"jeho šialený úsmev nesmel chýbať. „Pozri!"zvolal a na rovnej ceste pustil volant.

„Čo to robíš?!? Okamžite prestaň a chyť ten volant!!!"kričala som na ňho a cítila som, ako sa mi pomaly zoviera hrudník. Chytil volant a zatváril sa znudene, ale ručička na ťachometri stále neklesala.

„S tebou nie je vôbec sranda,"frflal a jednou rukou držal volant a druhou si podopieral bradu.

„Chceš nás zabiť a to nie je sranda, ale zločin!" Stále som vystrašene sledovala čísla na ťachometri.

„Berieš život príliš vážne."

„Len som zodpovedná,"obránila som sa. „Ak si sa ma snažil týmto šialenstvom ohúriť, tak sa ti to fakt podarilo. Privodil si mi skoro infarkt, teraz môžeš prestať a spomaliť."

„Nepáči sa ti rýchlosť? Adrenalín?"

„Ale áno, len nie v tejto podobe." Stále nespomaľoval.

„Cash, prosím. Bojím sa."

„Strach je to najmenej, čo môžeš teraz cítiť." Dupol na plyn a ručička sa vychýlila o niečo viac. Premiestnil sa do ďalšieho pruhu, keď sa pred nami zjavili svetlá.
Poznáte to, keď sa vám hruď zovrie strachom a vy nemôžete vydať ani hláska iba prudko vzdychať a čakať, že sa stane niečo hrozné? Áno? Tak ja tiež. Zadržala som dych, nechty zaryla ešte silnejšie do sedadla a prižmúrila oči do ostrého svetla, ktoré bolo čoraz bližšie. Cash sa stále šialene usmieval a mne srdce išlo puknúť. Pred očami som si rýchlo vybavila mamin a Jamesov úsmev, aby som mohla v pokoji umrieť.

Nezabíjajte ma!

Peace and rolls ❤👋