Cigarettes

•~•16•~•

„Tento pohľad poznám. Prečo si na mňa teraz nahnevaná? Preto, že som ti vtrhol oknom do izby alebo preto, že som ťa videl nahú?"
Si úplne vedľa, chcela som mu povedať.

„Nie,"zavrtela som hlavou.

„Tak potom, prečo?"roztvoril oči, akoby si otvoril dušu hoci som do nej nevidela ani malé zrnko. Mávla som rukou a čakala, že to nechá tak. Mýlila som sa, postavil sa a podišiel ku mne. Sadol si oproti mne a zahľadel sa mi priamo do očí. „Povedz, prečo ma chce tvoj pohľad zabiť, teda okrem toho, že si sa ma pokúsila zabiť záchodovou kefou, a ja sa ti budem snažiť podať, čo najlepšie vysvetlenie."

„Nechaj ma hnevať sa na teba aspoň chvíľku,"zakryla som si tvár, aby k nej nemal prístup. Jeho blízky pohľad a jeho samotná prítomnosť ma zbavovala zmyslov. Čím bližšie bol, tým viac som prestala myslieť.

„Nenechám. Nechcem, aby si sa na mňa hnevala, ak to nemá zdravý dôvod." Spoza prstov som na ňho nakukla a snažila sa striasť myšlienky zdôveriť sa mu o svojom trápnom pocite. „Tak už to vyklop."

„Nie, je to trápne." Naozaj to bolo trápne, ale aj napriek tomu som sa pri ňom cítila príjemne a bezpečne. Akoby len jeho samotná prítomnosť dokázala vymazať všetky myšlienky, ktoré sa točili v tom istom strašnom kole. Bol ako také ružové okuliare, ktoré keď si nasadíte, všetko vidíte také, aké nie je, ale vás to teší, lebo viete, že ak si ich dáte dole, všetko dostane tú ostrú reálnu farbu, ktorá vám lezie na nervy a postupne vás ničí, aj keď to sami neviete.

„Tak ja pôjdem,"zaprel dlane do zeme, aby sa nadvihol a skôr než som si stihla premyslieť, vykríkla som, aby nešiel. Zúfalo som potrebovala ružové okuliare a ten trápny pocit, ktorý bol tak nadľudsky krásny.
Vrátil sa do svojej polohy a spýtavo na mňa hľadel.

„Videl si ma nahú..."šepla som skepticky. Vlastne nešlo o to, že ma videl nahú, ale o to, že sa mu nepáčim. Zvláštne mi na tom záležalo a zvláštne ma to bolelo a ponižovalo. Zdvihla som k nemu pohľad a videla, ako mi skenuje holé ramená a pohľadom zavadil o ramienko, ktoré mi medzičasom skĺzlo z ramena. Nahnevala som sa a vyskočila na nohy. „Nebudeš sa na mňa pozerať! Nepáčim sa ti a tak to má byť!"klamala som samej sebe. Zúfalo som sa mu chcela páčiť.

„Čože?"vyšlo z neho a tváril sa, akoby som na ňho práve vyliala vriacu vodu. Schmatla som prvú mikinu v skrini a navliekla si ju na seba, aby zakryla všetko, čo by nechcel vidieť. Sadla som si na posteľ a ani na ňho nepozrela. „Takže,"začal, akoby mu v hlave zasvietila žiarovka, „preto si na mňa nahnevaná? Myslíš si, že sa mi nepáčiš?"
Nepozrela som sa na ňho, zrak som upierala všade len nie na ňho. „Odpovedz,"jemne ma schmatol za ramená a potriasol mnou. Zalapala som po dychu a keď som ho lapila, zamračila som sa na ňho.

„Odpovedz si!"namrzene som sa mu otočila chrbtom. Nahlas sa začal smiať a prehýňať v chrbtici. Nechápala som, čo mu prišlo také smiešne. „Nič vtipné som nepovedala,"povedala som si skôr sama pre seba.

„Vážne,"začal, keď ho znova pochytil záchvat smiechu. „Dobre, dobre, vážne si to myslíš?"

„Sám si to povedal!"

„Mám krátkodobú pamäť. Môžeš mi povedať, čo presne som povedal?"

„Ver mi, nič čo by som chcel,"napodobnila som jeho grimasu a tón, aký použil. Možno to znelo prehnane slizko a detsky, ale nemohla som si to odpustiť.

„Takto som to vôbec nepovedal a asi si ma zle pochopila."

Prižmúrila som na ňho oči a on si sadol blízko vedľa mňa. Prehrabol si vlasy a neuveriteľne sa na mňa usmial. „Si nádherná, ale nechcel som vidieť niečo, čo nechceš, aby som videl. Myslím, že ti to nebolo príjemné, mám pravdu?"