Cigarettes

•~•14•~•

„Zo školy?"schuti sa zasmial až sa zaklonil dozadu. „Už dávno nechodím do školy."
To ma trošku zmiatlo. Cash vyzeral staršie, ale iba o dva-tri roky, viac nie. Teraz tu zistím, že sa vláčim s pädesiatročným úchylom, ktorý má za sebou milión plastických operácii.

„Radšej sa nebudem ďalej pýtať."

„Múdro, ale nemusíš sa báť. Niesom starý,"usmial sa. Odhalil svoj chrup, ktorý nevyzeral na pädesiatročného úchyla. „Už sme tu,"oznámil.
Až teraz som si uvedomila, že stojíme na vrchole kopca, ktorý sme práve zdolali a moja sánka dnes už po druhýkrát padla k zemi. Cash mal pravdu, vodopád bol len slabý odvar. Toto bola ozajstná krása.
Podomnou sa týčilo údolie posiate kvetmi a skalami so škvrnami machu. Ďalej som dovidela až na polia, na ďalší les, na malú cestičku, po ktorej sme vošli do lesa a na celé mesto. Nevedela som sa vynadívať, naše mesto práve ožilo. Nikdy som si nemyslela, že naše mesto odniekiaľ vyzerá tak okúzľujúco. Nečakala som takú pestrosť a ani taký dychberúci obraz. Cash mal pravdu, oslobodilo ma to zo všetkých zlých, negatívnych myšlienok, ktoré som kedy mala v mysli. Táto známa-neznáma krajinka odbúrala všetok stres a priniesla mi novú a čistú myseľ naservírovanú na tanieri. V tej chvíli som ožila a nielen ja, ale aj Cash sa usmieval, naozaj a úprimne.
Stiahol zo seba mikinu a umožnil mi prístup obzrieť si jeho hniezdečko na hlave. Mal krásne vlasy, také chaotické ako bol on sám a také nestále ako on. Padali mu do tváre takmer stále. Nikdy mu nebolo vidieť priamo do tváre. Niekedy som mala pocit, že sa pred niekym schováva, pretože hanbiť sa za svoju tvár by bolo veľmi sprosté a to, že ju schovával bolo sebecké. Ale teraz, keď mikinu hodil do trávy a ľahol si na ňu, vlasy mu ovisli dozadu a jeho tvár som mala možnosť dokonale preskúmať.

„Ľahni si,"povedal po chvíli. Ľahla som si a uložila som sa tak, aby som sa na ňho mohla pozerať. „Stálo to za to?"nepozrel sa na mňa, pozeral do diaľky, ale ja som vedela, že sa to pýta mňa.

„Áno,"prikývla som a ďalej som sa venovala podrobnému skúmaniu jeho dokonalej tváre. Vedela som, prečo to robím.
Jednu ruku si dal za hlavu a jeho ruka zatienila kúsok z jeho tváre. Posunula som sa, aby som mala lepší výhľad. Dlho som sa na ňho dívala a Cashovi to neprekážalo až kým...

„Vysvetlíš mi, čo to celý čas robíš?"opýtal sa ma celkom pokojne.

„Pozerám sa. Na teba,"jednoducho som odpovedala.

„Obyčajne to neznášam, ale tvoj pohľad je príjemný,"doširoka sa usmial a otočil ku mne hlavu. „Prečo to robíš? Prečo sa na mňa tak dlho pozeráš?"

„Ja neviem,"odpovedala som a uhla jeho smaragdovým očiam.

„Ale vieš. Tiež sa na ľudí pozerám a viem prečo."

„Keď odídeš, chcem si ťa pamätať. Nechcem zase zabudnúť, aby si mi samého seba musel bolestivo pripomínať,"priznala som očervenejúc.

„Ako naposledy?"opýtal sa s pozvdychom.

„Áno, presne ako naposledy."

„Povedz mi niečo o sebe,"zaujato sa ku mne celým telom otočil a podoprel si hlavu.

„Tak ja ti mám o sebe niečo povedať a ty mi o sebe nechceš prezradiť ani mäkké f,"nadvihla som obočie.

„Aby to bolo spravodlivé, ja ti tiež pre zmenu niečo poviem."

„To už znie lepšie,"prisunula som sa k nemu bližšie a sadla si do tureckého sedu. „Čo také by si chcel vedieť?"

„Hm, najlepšie všetko,"šibalsky sa usmial. 

„Som dievča, aké prekvapivé, že?"nervózne som sa zasmiala, pretože doteraz som si neuvedomila, akú silu má jeho pohľad. Pozoroval ma, skúmal mi tvár tak ako ja jemu pred chvíľou. Sklonila som hlavu a ruky zaborila do trávy. „Žijem pár domov od tvojho s tehotnou mamou, ktorá je na svoj vek príliš čulá a niekedy veľmi nezodpovedná. Snažím sa mňa a moju mamu uživiť prácou v tom obchode, ktorý nebudem radšej komentovať. Som v maturitnom ročníku, ako fajn to znie, všimol si si? Niesom v maturitnom ročníku, nechodím do školy, ale ak by som chodila, bola by som, ale budem ho opakovať, keď moja mama porodí,"zastavila som sa pri tejto vete, pretože som sa príchodu súrodenca bála. Bála som sa, že to dieťa bude veľká príťaž, ale to som Cashovi povedať nemohla. Určite by si pomyslel, že som necitlivá mrcha.