✔Sekretárka (Korekcia prebieha)

9.

Vyšla som z prezentačky, zavrela za sebou dvere a vydýchla od úľavy. Celá tá fraška bola chvalabohu, za mnou.
Srdce mi bilo ako splašené a po čele stekali maličké kropaje potu. Kto by povedal, že niekoho o niečom presviedčať , bude také náročné?
Keď mi mama hovorila, že taký marketing a všetko, čo má niečo spoločné s biznisom si vyžaduje plnú sústredenosť a energiu, neverila som jej, no veci sa zmenili. Práve som si to totiž vyskúšala na vlastnej koži. Uff.

Po asi polhodine vyšiel z miestnosti šéf so širokým úsmevom na tvári."Ako sa cítiš?  Vyzeráš nejako bledo." Že ako sa cítim?  Chveje sa mi žalúdok, je mi  príšerne horúco a čoskoro sa neudržím na nohách. "Ďakujem.Celkom dobre, len mi je trochu teplo. Bol to príšerný adrenalín. Aký je verdikt?" Bola som nerada centrom pozornosti. Predsa, existujú na svete dôležitejšie veci, ako moje pocity a problémy. Preto som sa naučila rýchlo meniť témy rozhovorov na niečo, čo bolo zaujímavé pre toho druhého.
"Nuž...,"nervózne si prechádzal palcom po spodnej pere, rozmýšľajúc nad vhodným výberom slov, " ako to len povedať? Mám pre teba jednu dobrú a jednu zlú správu. Ktorú chceš počuť ako prvú?"  Šokovane som vypleštila zreničky a zaprela som sa rukou o stenu, aby som nespadla. Vari som to pokašľala? "Spackala som to, pravda? To prvé ste povedal len preto, aby ste ma upokojil.." Sklamane som povzdychla , snažiac sa potlačiť slzy, čo sa mi tlačili do očí.
Pokúsila som sa presunúť na druhú stranu chodby, kde bola umiestnená pohovka určená na oddych, no nohy vprostred cesty odmietli ďalej spolupracovať a mne sa podlomili kolená.
Nebyť silných, vypracovaných paží, zrejme by som pobozkala vyleštený travertín. Vzal ma do náručia, akoby som bola pierkom a rýchlymi krokmi zamieril k pohovke, na ktorú ma položil, pričom sa usadil vedľa mňa.
Sklopila som pohľad a zmohla sa len na tiché ďakujem, avšak pochybujem , že to zaregistroval.
"Pozri sa na mňa,"vyzval ma.Pokrútila som nemo hlavou a z očí sa mi ako na povel začali drať slzy.

Prstom mi nadvihol bradu a tým pádom donútil na neho pozrieť. Zotrel mi slzy a prehovoril: "Prečo plačeš? Tú zákazku sme dostali, vďaka tebe."Šokoval ma už po druhý raz, no pre tento krát príjemne. Cez zaslzené oči som sa na neho usmiala a potom ho bez varovania objala. Ja som to dokázala!