Cigarettes

•~•8•~•

„Sklapni,"zavrčal a vysilený spadol k zemi. Vyliezla som z postele a kľakla si k nemu.

„Nechcem veľa,"zašepkala som, no nešla som k nemu veľmi blízko. To by bola samovražda.

„Spadol som do tvojej izby a vďaka tebe som teraz celý dolámaný,"vykrúcal sa a zasyčal bolesťou.

„Veď práve. Nikto ti nepovedal, aby si tu liezol,"spokojne som sa usmiala. Fakt, že vliezol práve do môjho okna ma príjemne pohladila na srdci.

„Dooobre,"flustrovane si prehrabol vlasy a bolestivo si povzdýchol. „Naháňali ma kamaráti."

„To asi neboli kamaráti,"konštatovala som.

„Máš pravdu, bystrá hlavička,"postrapatil mi vlasy a znova bolestivo zastonal. „Teraz ťa prosím, aby si mi pomohla."

„Má to však háčik,"zamyslela som sa analiticky.

„Aké háčkovanie zas?"povzdýchol si a jeho dokonalé pery sa pri tom nedolatelne zatriasli.

„Kde si bol celý ten čas? Už som na teba zabudla.."

„To je len dobre. Odídem ti z očí hneď ako mi pomôžeš sa odtiaľto dostať preč,"chladne povedal. Ten chlad ma prinútil uveriť tomu, že ho len zdržiavam namiesto toho, aby som mu pomohla odísť. Veď predsa mi bolo bez neho lepšie. Nie, nebolo!
Chytila som ho pod pazuchu, bezpečne zadržala dych a postavila ho na nohy. Zastonal bolestivo už po niekoľko diesiaty ráz a pomaly sa somnou potácal dopredu. Ticho sme sa dostali po schodoch až ku dverám, kým sa nezastavil.

„Čo je?"nechápavo som ho potiahla dopredu.

„Prechladneš." Až teraz som si uvedomila svoju nahotu. Oprela som ho o stenu a utekala som si po tepláky. Rýchlo som si ich natiahla a keď som už bola v izbe, obula som si aj tenisky a rozbehla sa za ním dole. Poslušne ma čakal a keď ma zbadal, zahvízdal. Nevšímala som si to a vzala ho znova za pazuchu, a nezabudla som zadržať dych. Niežeby jeho pazucha smrdlela, práve naopak, voňala prekrásne. Došľaka, čo to trepem?!
Vonku sa snažil potácať rýchlejšie, čo mu vôbec nešlo. Napokon to vzdal a potácal sa pomaly.

„Tvoja mama je.."rozhovoril sa.

„Nie, ona je len taká tučná." Pokus o nevydarený vtip.

„Koľko má rokov?"

„Hej, žrebec, na ňu si zálusk nikto robiť nebude. Je to moja mama."

„Len sa pýtam. Vyzerá mlado,"usmial sa a ja som sa na ňho až teraz pozrela. Bože, bol tak nádherný aj keď sa trápil. Oči sa mu leskli malou bolesťou a po čele mu stekala kvapka potu. Povzdýchla som si a nanovo zadržala dych. Opakujem, pazuchu má v úplnom poriadku.
Pri dverách domu sa zastavil.

„To už zvládnem sám,"vyháňal ma. Na malú chvíľku som ho pustila, ale musela som ho znova zachytiť inak by si nepekne ublížil.

„Neboj sa, nejdem ťa vykradnúť,"ubezpečila som ho úsmevom, ktorý pomohol a otvoril vchodové dvere. Vošli sme dnu a nevidela som ani na pol metra. Bola v ňom veľká tma. „Nechceš, len tak náhodou zapáliť svetlo?"

„Nie, takto je to dobré. Nebodaj sa tmy bojíš,"zachichotal sa. Schmatla som ho druhou rukou za tričko a pritúlila sa k nemu, čo najbližšie.

„Nie, len mám strach, že neuvidím, čo na mňa zaútočí,"zašepkala som a cítila som, že oči mám vytreštené ako žaba. „Mohol by si zapnúť svetlo, prosím?"

„Bohužiaľ, som ďaleko,"mykol plecmi.

„Prosím,"zašepkala som bezmocne. Keď človek nič nevidí, vtedy je najbezmocnejšia bytosť na zemi. „Choď dopredu a na stene by mal byť zapínač,"strčil ma dopredu a ja som len myšacími krokmi postupovala do tmy. Nastalo hrobové ticho. Otočila som sa, no nevidela už ani jeho obrys. „To nie je smiešne, Cash,"potichu som zatiahla. „Kde si?"otočila som sa niekoľkokrát okolo svojej osi a jeho nikde.

„Kde si? Prosím, Cash. Veľmi sa bojím. Prosím ťa, ukáž sa mi." Svetlá sa rozsvietili a mne oslepili oči. Zaklipkala som očami a poobzerala sa. Stál pri vchodových dverách a uškŕňal sa.

„Zlý smer, prepáč."

„Mohol si sa aspoň ozvať,"vyčítala som mu a pribehla k nemu. Nevšímala som si nič okolo. Bola som veľmi zaujatá ním. Vzala som ho tam, kam mi povedal. Dostali sme sa do jeho izby, ktorá bola to najtmavšie miesto, kde som kedy bola. Steny mal tmavé a všetko v nej vôbec a ten poriadok, taký som ani ja nemala vo svojej izbe. Jeho neodolateľná vôňa sa vznášala všade po jeho izbe. Teraz nebolo cesty úniku. Vždy som sa nadýchla pomaly a opatrne. Posadila som ho na posteľ a spokojne si vydýchol.

„Bývaš tu sám?"opýtala som sa.

„Nie, s nábytkom, čo nevidíš?"povedal sarkasticky a vyšplhal sa k čelu postele.

„Kde si celý ten čas bol?"Nenechám ho len tak dýchať. Mlčal. Pozrela som sa na ňho a mal zavreté oči a ústami zhlboka dýchal. „Nevieš si predstaviť, aké ťažké to bolo zabúdať na teba a potom sa tu zjavíš v mojom okne a všetko to zabúdanie bolo na nič."

„Zabúdaj ďalej, ja sa tu nezdržím."
Nastalo ticho. Veľké ticho.

„Neodchádzaj,"prehovorila som po chvíľke ticha.

„Ja musím!"zavrčal.

„Nemusíš! Nechoď!"Snažila som sa, aby to nevyznelo, že ho to žiadam, no vyznelo to horšie akoby som bez neho nevedela žiť.

„Bude lepšie, ak odídeš."

„Ja nechcem ísť pokiaľ viem, že ťa vidím poslednýkrát,"nedala som sa.

„Choď,"jeho slová ostali vysieť vo vzduchu. Jeho oči sa otvorili a v momente vyseli na mne. „Ty musíš odísť a musíš znova na mňa zabudnúť."

„Nie,"nesúhlasila som s ním.

„Tak čo odomňa chceš?"Skrčil obočie a to znamenalo, že sa hnevá a to veľmi.

„Chcem len tvoju dôveru a kamarátiť sa s tebou."

„Presne to sa nesmie stať,"s úsmevom pokrútil hlavou.

„Ale môže,"argumentovala som.

„Kto sa chce s ohňom hrať, musí sa aj popáliť,"založil si ruky na hrudi.

„S tým rátam."

„Popáliš sa, Annalívia. Veľmi sa popáliš."

„Ja viem,"usmiala som sa.

„Stojí ti to za to?"

„Stojí,"môj úsmev nemohol byť širší.

Ahoj.. Po dlhšom čase nová časť. Zatiaľ sme sa pohli o malý krok, no budem sa snažiť pohnúť dopredu a veľký kus, no asi mi to bude ešte trvať..

Peace and rolls 😘