Cigarettes

•~•7•~•

„A chceš?"hravo sa opýtal. Určite vedel, aký vplyv má na okolie jeho oslnivá krása. Hanblivo som sklopila zrak.

„Pozri sa na mňa,"povedal vážnym tónom a prisunul sa bližšie. Vyhľadala som jeho oči a dívala sa do nich ako malé dieťa na rozprávku, „ak ma  s niekym znova uvidíš, drž sa odomňa, čo najďalej."znelo to hrôzostrašne, až sa mi na tele objavili zimomriavky.

„Ale prečo?"zmätene a znova nahnevane som sa opýtala. Chcela som byť niekto, komu sa pozdraví, keď ho uvidí, ale asi som chcela priveľa.

„Proste sa odomňa drž ďalej."precedil pomedzi zuby. Nastalo ticho a ja som premýšľala. Nad tým, čo mi práve povedal. „Vyzeráš smiešne, keď sa snažíš rozmýšľať."

„Viem, to mi už niekto povedal."jemne som sa usmiala, no znova sa zamyslela. Bolo zničujúce hádať, kedy sa mu môžem pozdraviť alebo sa vôbec len usmiať.

„Všetko v poriadku?"ozvalo sa spoza môjho chrbta. Otočila som sa a doširoka sa usmiala.

„Áno, neboj sa."

„Keby niečo, tak iba zakrič, dobre zlatko?"James si až prehnane obzeral môjho oprotisediaceho a napokon sa na mňa neisto pozrel.

„Choď sa baviť. Nič mi nehrozí."zasmiala som sa a keď odišiel pozrela som sa na oprotisediaceho, ktorý sa zase vysmieval.

„Ten ťa ale stráži."pohŕdavo sa zasmial.

„Ako sa vlastne voláš?"opýtala som sa.

„Volajú ma Cash."

„Cash? Akože kde máš Tanga?"schuti som sa zasmiala, no jeho vraždiaci pohľad ma presvedčil, že smiať sa, nebol veľmi dobrý nápad. „Prečo práve Cash?"

„Máš príliš ťažké otázky. Čo keby si sa opýtala niečo ľahšie?"navrhol a zašliapol cigaretu na zemi.

„Kto boli tí kulturisti?"zvedavosť ma nepustila.

„Kamaráti."jednoducho odpovedal.

„Odkiaľ majú také veľké svaly?"celkom vážne som sa opýtala, lenže jemu to prišlo náramne smiešne.

„Vážne sa ma na to pýtaš?"opýtal sa pomedzi smiech.

„Áno a nechápem, prečo sa smeješ."

„Radšej inú otázku."povedal.

„Tak, čo také záhadné so svojími "kamarátmi" robíš, keď sa od teba mám držať ďálej."

Zachichotal sa. „Ty sa tej otázky držíš ako kliešť. Asi sa spolu nedokážeme rozprávať, kým ti neodpoviem, však?"

„Presne tak."prikývla som. Z ničoho nič sa postavil s hraným ľútostivým výrazom.

„Tak potom bude lepšie, ak sa nebudeme zhovárať vôbec."strčil si ruky do čiernych riflí a urobil krok vpred, viac nie. Moja ruka si nemohla pomôcť, musela som ho zastaviť. Prekvapene sa otočil.

„Nechápem prečo to berieš tak osobne. Chcem vedieť iba jednu hlúpu odpoveď na jednu hlúpu otázku. Zabije ťa to snáď?"

„Áno."sykol blízko mňa. Mala som pekelné šťastie, že som stihla zadržať dych inak by ma znova zachvátil a mohli by mi rovno volať záchranku.

„Aha. Utekáš pred otázkami."zakryla som si ústa, pretože som vôbec nemala v pláne to vysloviť nahlas.

„Ja neutekám, len ty si otravná!"nekričal, len to povedal zvláštnym pokojom, až ma to nesmierne urazilo. Dupla som nohou a so schválne do ňho narazila. „Počkaj."ozval sa po pár desiatkách sekúnd, keď som už bola pri bazéne celá červená od zlosti. Zastavila som sa a otočila na ňho. Urobil niekoľko krokov dlhými nohami, kým mne trvala skoro dvadsať sekúnd prejsť ten dlhý kus.

„Čo je? Veď som otravná, tak čo ešte odomňa chceš?"

„Neprehnal som to, to viem naisto."zachichotal sa. Tak jemu istotne zmysel pre humor nikdy nechýba. „Ja ťa len nechcem ohroziť."

„Si smiešny! Lepšia výhovorka neexistuje? Pff."

„Panebože! Človek pri tebe vždy len stráca trpezlivosť!"posťažoval si a ja som chcela znovu sklamane odísť, ale chytil ma za rameno a vrátil späť na miesto. Pozrel sa mi do očí a hypnotizoval ma zvláštnym pohľadom. Zelené oči sa vpíjali do mojich bezvýznamných a čas neuprosne uletel ako mucha. „Ver mi, nechcem ťa ohroziť. Je to pre teba nebezpečné."potichu hovoril a keby som si odmyslela jeho predošlé slová, určite by som mu uverila, lenže mne behalo po hlave iba jedno. Nechce sa somnou zapliesť a prečo by aj niekto tak dokonalý ako on chcel, keď som otravná ako kliešť. Že kliešť! Nie som človek, ktorý si berie k srdcu každú jednu urážku, no od neho som brala každé jeho slovo vážne. Všetkému som uverila len nie tomu, že ma nechce ohroziť a bla, bla, bla. Vyvrtla som sa z jeho príjemného zovretia ramena a vykročila. Samozrejme, zlým smerom. Letná voda mi pripadala ľadovo zimná a ochromila celé telo. Žeby mi bolo v jeho prítomnosti tak veľmi teplo? Pľúca sa mi naplnili vodou a keď som sa snažila nadýchnuť nemohla som. Logicky preto, že som bola vo vode. Nemala som kyslík a stŕpnutými rukami a nohami som nemohla pohnúť. Bola som stratená a nikto ma dlho neprichádzal zachrániť. Zdalo sa mi to ako večnosť a potom prišiel. Dve ruky oblapili môj hrudník a behom sekundy ma vytiahli von. Vnímala som len pädesiat percentnou rýchlosťou. Nevedela som určiť kto to bol, ale istotne mi zachránil život. Hneď ako som zacítila teplo vyhriateho betóna, vypľula som všetku chlórovanú vodu. Nadýchla som sa niekoľkokrát po sebe, kým som nabrala komletnú veľkosť kyslíka do pľúc. Roztvorila som oči a videla Jamesa. Vyplašene sa na mňa díval a stále niečo opakoval. Jeho slová som nevedela rozoznať. Hľadala som jeho. Casha. Jeho prezývka sa mi absolútne nepáči.
James zhodou náhod nebol mokrý, bol suchý a ja som bezmocne hľadala záchrancu. Nadvihla som hlavu a videla som mokré stopy po záchrancovi, ktoré sa tiahli až k dlhým nohám. Ladne chodil a vôbec si nevšímal publikum, ktoré ho sledovalo s otvorenými ústami. Cash, ten čo ma nazval otravnou a kliešťom. Všetko, čo povedal mal odpustené.

Ahoj.. Dúfam, že sa páčila, pretože ja si myslím, že sa mi absolútne táto časť nepodarila, ale aj keď som sa snažila ju vylepšiť, nenapádali ma žiadne iné slová a ani nič...

Peace and rolls ✌