Boy from the past (Niall Horan) I. séria

1. Chapter

„Allyson, poď sem.“ Zakričal na mňa ocko z kuchyne, jeho prísny hlas naznačoval, že to bude asi niečo súrne. Síce pod tým „niečím“ súrnym si môžem predstaviť hoci akú somarinu. S ockom bývame spolu v jednom menšom domčeku v Írsku. Prečo som napísala iba s ockom? Mám mamu, ale tá je pre mňa už dávno preč. Žije, ale má svoj vlastný život, je to úspešná podnikateľka a viac neviem. Teda s mojím ockom sa rozišli už pred pár rokmi, teda bude to už 7 rokov, čo si takto vedieme svoj vlastný nový život. Mama sa na ocka vykašľala po tom čo som mala 10 rokov, našla si milenca ( pekne mladého) a keď sa dozvedela, že s ním čaká dieťa všetko sa zmenilo. Ocko jej na to prišiel, keď ju sám osobne nachytal v kancelárii s tým.. Mala som vtedy síce len 10 rokov ale bolo to pre mňa hrozné, môj mladší braček Robin mal vtedy sotva 2 roky, šťastie, že nič nevnímal, na rozdiel odo mňa. Ja som si zažila úplné peklo, neustále hádky rodičov mi liezli na nervy a tak som plakala aby som ich mohla aspoň akosi spojiť. Jeden čas to už bolo skoro dobré, ale keď ocko zistil, že je tehotná, samozrejme si myslel, že je otcom.. vtom prišla rana.

„Je to nemanželské dieťa“.. Mama sa potom od nás odsťahovala za tých jej „fešákom“ a nás tu nechala samých, až na bračeka Robina, toho si zobrala so sebou a tak podala žiadosť o rozvod.

Prišiel na rad súd, ja som s ňou ani náhodou nechcela byť, ocko mi rozumel, nevedela som si predstaviť, že by som mohla fungovať bez neho. Súd ich rozviedol hneď na prvý krát. Ako mi ocko povedal, bál sa, že ma stratí. Nebol jeden z tých čo opúšťajú deti, keď  sú v koncoch, práve naopak. Bojoval o to aby si nás spolu s Robinom mohol nechať, žiaľ pri súde mu padla slza. Slza silného chlapa, ktorý sa pokúšal zachrániť svoju „rodinu“.

Robina zverili do starostlivosti mojej mame, preto lebo je veľmi malý a ocko by to s ním určite nezvládol. Mňa prisúdili jemu, čo bolo pre mňa jedno veľké „vykúpenie“.

Začiatky boli samozrejme veľmi ťažké, nevedela som si zvyknúť na neprítomnosť môjho bračeka, lebo on bol dôvodom prečo som mala aspoň ja na rozdiel od ocka úsmev na tvári. On sa vždy tváril skleslo a aj keď som na ňom videla ako veľmi sa trápi, vždy sa predo mnou snažil mať úsmev na tvári, zakrýval svoj smútok úsmevom, čo dokáže málokto, stal sa pre mňa  veľkým vzorom. Mama nám nechala aspoň náš malý domček a odsťahovala sa kdesi do Londýna, kde sídlila jej firma. Zničila mi život! Život o tom, čo bolo pre mňa všetko.

Ako malé dieťa som závidela všetkým deťom, ktoré chodili vonku na prechádzky s oboma rodičmi, ktorí by neskrývali smútok, ale mali vážne úsmev na tvári. Čím viac som rástla začala som si uvedomovať, že vážne potrebujem mamu, ale takú, ktorá by pri mne vždy stála. Ako 15- násť ročná som sa ho snažila dať do kopy s mojou učiteľkou, ale nevyšlo mi to. Na môj plán mi prišiel a viete čo mi na to vtedy povedal?
„Ja som ľúbil iba jednu ženu v živote a to tvoju mamu..“ Vtedy mi to prišlo dosť vtipné, ale keď sa nad tou vetou zamyslím teraz, tak sa pred ním musím pokloniť, lebo aj cez to všetko čo mu spravila ju stále ľúbil, bolo mi ho ľúto, ale aj keď som sa mu snažila pomôcť, nedalo sa, nevedela som ako.

„Mullingard“ – mestečko, kde som vyrastala, bolo môj jediný domov, síce som tu mala spomienky na mamu, ale neskôr som to už tak nevnímala. Ocko mal našťastie istú prácu a pre mňa sa stal aj mojou mamou. Keby ste videli ako sa mi snažil pomáhať, keď som sa dostala do puberty, prečítal si o tom hádam aj všetky články na internete, samozrejme, že som o tom s ním nechcela hovoriť, nerada to priznávam, ale práve vtedy mi tam najviac chýbala mama, mala som však šťastie na strašne milú susedku, ktorú v podstate stihol skoro ten istý prípad ako našu „rodinu“.

Pani Horanová mi bola druhou mamou. S jej synom Niallom sme boli v rovnakých rokoch, takže bol pre mňa skoro ako brat, máme spolu veľa spomienok a tajomstiev, ktoré žiaľ pre nás ostanú už len minulosťou..

Vstala som od stolíka kde som sa práve učila do školy, hodila som s perom a utekala za ockom, čo sa deje. Zišla som po schodoch a našla som ho ako sedí v kresle v obývačke a nad niečím tvrdo premýšľal, bála som sa mu do toho zasiahnuť.
„Čo sa deje Billy?“ Skočila som na gauč a čakala na jeho odpoveď, pozrel na mňa tým otcovským pohľadom.
„Jáj, prepáč, chcela som povedať ocko.“ Nevyznel vôbec naštvane, ale videla som, že ho niečo trápi, už som sa mu pár krát snažila pomôcť, ale moje plány vždy skončili fiaskom, ale predsa som sa odhodlala ho na to opýtať.
„Čo sa deje? Zase treba pretriediť prádlo alebo vyžehliť veci?“ Začala som s úsmevom na tvári. Viete, čím som bola staršia, snažila som sa mu popri škole a brigáde, ktorú mám cez víkend pomáhať ako sa len dalo.
„Alysson, vieš, ako nám je tu tak dobre ale..“ Začal.
ALE – To slovo tak neznášam!
Vždy niečo končí a niečo začína, keby som mala tú moc a mohla ho vymazať zo všetkých slovníkov, kto ho vlastne vymyslel?! Zabila by som toho človeka, vedela som však, že tu už pôjde o niečo vážnejšie ako je pomáhanie pri domácich prácach.
„Ale?“ Vyžadovala som od neho odpoveď. Sklonil hlavu do zeme a začal neisto hovoriť, čo sa mi vôbec nepozdávalo.
„Ťažko sa mi to hovorí, ale stratil som prácu, z toho čo nám tvoja mama platí nedokážeme tento dom utiahnúť..“
Zmizol mi úsmev z tváre a s otvorenými ústami, že by mi do nich mohla vletieť mucha, som na neho pozerala. Nevedela som zaregistrovať to či si robí srandu, alebo či to myslí vážne.. V hlave som si predstavila aký je dátum, či nie je náhodou 1. apríl. Žiaľ nebol, a s tým, že to asi bude pravda som si dala hlavu do dlaní a snažila sa rozmýšľať nad tým ako by sme sa spoločne mohli z tejto situácie dostať ..

Copyright © 2014 Michelle_Reall