Cigarettes

•~•2•~•

„Dievča moje zlaté, ďakujem za lichôtku, ale niekedy mám pocit akoby som už nevládala. Aspoň keby som si tu mohla sadnúť."smutne si povzdýchla, ale po malej chvíľke sa jej úsmev vrátil. Táto žena má za sebou veľa dobrodružstva, viem to, rozprávala mi o svojom úžasnom živote. Prešla každý kútik sveta. Táto žena bola aj na takých miestach, ktoré nie sú na mape a to som na nej obdivovala. Nebojácnosť a odvážnosť. Tiež som mala sen. Každý deň sa zobúdzať na inom mieste. Každý deň jesť iné špeciality. Každý deň zažiť niečo nové. Každý deň spoznať nových ľudí. A každý deň sa tešiť na ten ďalší.

„Viete čo? Pána Flyntha poprosíme o stoličku."Po mojom návrhu sa jej očká zaleskli novou nádejou a ja som bola rada, že ak by to schválil, nemusela by som tu byť na všetko sama a navyše by som nestratila takú úžasnú osôbku.

„To je nápad!"zvýskla. „Skvelé. Ja mu dnes zavolám a posťažujem sa mu, aby vedel, v akých podmienkach pracujeme."

„Už by som asi mala ísť."Všimla som si hodinky na stene a mala som už dávno po prestávke. Len dúfam, že nikto nič neukradol. Veď kto by aj, keď tento obchod je prisámbohu neviditeľný. Neviem ani odkiaľ Flynth berie peniaze nq vyplatenie, keď tento obchodom nemá žiadny osoh.

„Len bež, dievča."mrkla na mňa a venovala mi posledný úsmev, kým zašla za dvere.

Behom som sa vybrala do predajne a znova, presne ako vždy čakala a čakala. Myslela som si, že z nudy umriem, keď do obchodu niekto naklusal. Ten niekto, boli moje spolužiačky zo školy. Srdce sa mi od hanby rozbúchalo a líca mi sčerveneli do ohnivej farby. Sklonila som hlavu a modlila som sa, aby nespoznali moju tvár, čo by bolo pekelné šťastie a riadna blbosť. Počula som ich klopkajúce najmenej dvadsaťcentimetrové topánky a k tomu som si vedela predstaviť ich krátke sukničky, ktoré sa počas chôdze metali zo strany na stranu.

„Dob-"začala jedna z nich. Jej hlas som spoznala. Jade, prvotriedna šľapka, ktorá spala s riaditeľom školy, a preto v škole nič nerobí, len sa na seba pozerá do zrkadla a bez jedinej námahy prechádza z ročníka do ďalšieho ročníka.

Cítila som jej slizké oči, ako mi prepaľujú tvár. „Ahoj, Anna."Neznášam, keď ma niekto oslovuje polovicou mena. Volám sa Annalívia, doprčic.

„Preboha, čo tu robíš?"ozvala sa ďalšia. Tentoraz Diana, prirovnala by som ju k ozajstnej modelke. Bola krásna, ale za to sprostá ako lama. Vďaka Jade a jej romániku s riaditeľom majú jej kamarátky v škole výhody.

Nadvihla som hlavu a sebavedomo sa na nich pozrela. Síce mi hanba urobila z tváre červenú papriku a zo srdca spašeného koňa, ale musela som brať následky a hrať sa na hrdinku. „Pracujem."jednoducho som odpovedala a na tvári sa mi rozlial snáď najfalošnejší výkon sveta menom úsmev.

„Nemala by si byť doma? Jesť, priberať, grckať, fuuuj.."Jade urobila divnú grimasu a zamrkala umelými mihalnicami.

„Prosím? Prečo by som to mala robiť?"nechápavo som sa opýtala a, aj keď som si bola vedomá toho, že tento blbý rozhovor, pri ktorom by som sa najradšej prepadla pod zem, predlžujem, ale aj ma trošku zujímalo, aké kecy o mne v škole kolujú.

„Veď si tehotná."povedala Diana a mne skoro vyskočili oči z jamiek.

„Ja a tehotná?"

„Vraj ťa nejaký chalan nabúchal."škodoradostne sa Diana usmiala, ale asi im nedošlo, že keby som bola tehotná asi by to na mne bolo vidieť. Logika dnešnej mládeže.

„Jasné a decko mi už behá doma po záhrade."zasmiala som sa nad tým, ale im asi do smiechu nebolo.

„Vážne?"opýtali sa zborovo.