Pomaly sa k nemu priblížila. Chcela mu vyzuť biele tenisky a uložiť ho do postele ako nejaké malé dieťa. „Ale ja nechcem spať,“ povedal krotko a stiahol ju na seba. Začal jej vyzliekať bielu džínsovú bundu a ružové šaty, ktoré boli pod prsiami stiahnuté bielou mašľou, a nežne ju bozkával.
Mini privrela oči. „Ale tentoraz je to naposledy.“
Louis okamžite zaspal. Občas zo sna tíško zachrápal. Mini si na to postupne zvykla. Pomaly vyliezla spod tenkej prikrývky a postavila sa na pevné nohy. Kráčala k menšej skrinke so štyrmi zásuvkami. Z tretej zospodu si vybrala biele šortky s čiernymi fľakmi a voľné sivé tričko, na ktorom bola hlava a časť krku žirafy. Oba kúsky oblečenia na seba natiahla a opustila izbu.
Zišla dolu po schodoch a zabočila do obývačky. Miestnosť bola tmavá, osvetľovala ju len farebná žiara z televízie. Jej mama sedela na vzorovanej svetlej sedačke so skrčenými nohami a objímala si ich. Mininu prítomnosť hneď zaznamenala. Televízia jej ožiarila tvár a Mini spozorovala na nej úsmev.
Z nohy na nohu kráčala k nej a sadla si na sedačku. Jej mama sa k Mini prisunula a objala ju jednou rukou okolo ramien. Rozhodla sa ísť s pravdou von. „Louis spí v mojej izbe. Je opitý a nechcem, aby ho v takom stave videli rodičia. Môže tu prespať, však?“
Suzanne váhavo nadvihla obočie. „Ehm…“
„Ja budem spať hoci aj tu na sedačke.“
Stále bola prekvapená. „Ja len… Dnes som počula od Evelyn, že si začala chodiť s ich Oliverom. Ale viem, že Louis je do teba tiež zaľúbený. Svojím spôsobom…“
Mini sa pokúsila usmiať. „Chceli, aby som sa konečne rozhodla,“ povedala až nešťastne. „Nie je to fér, vieš? Prečo som musela byť ja tá, ktorá si vybrala? Nezáleží na mojom rozhodnutí, jednému z nich zlomím srdce a zároveň ho stratím. A ja nie som dosť silná, aby som niekoho stratila. Ale aj tak… Nemôžem ich milovať oboch.“
„Môžeš,“ pousmiala sa Suzanne a pobozkala svoju dcéru na temene hlavy, „ale zaľúbená musíš byť len do jedného. K svojim citom buď vždy úprimná. Nemôžeš klamať svoje srdce.“
„Ja… čím dlhšie… čím dlhšie o tom premýšľam,“ koktala zo seba nervózne, „tým viac pochybujem o mojom rozhodnutí.“ Hlasno si vzdychla. „Už pomaly neviem, čo cítim.“
Jej mama pokrútila hlavou. „Myslím, že vieš presne, čo cítiš.“ Pevnejšie ju objala. „A vybrala si si Olivera.“
„To je pravda,“ súhlasila. „Neviem však, či si vybral môj mozog alebo moje srdce. Louisovi som o tom ešte nepovedala. Chystám sa tak urobiť, keď sa zobudí a trochu vytriezvie.“
Začalo svitať. Slnečné lúče presvitali cez rolety. Mini už dávno vstala a varila silnú kávu. Nemohla vôbec spať. Zavrela oči možno len na jednu hodinu. Neustále premýšľala nad tým, čo povie Louisovi. Do modrej šálky nasypala instantný kávový prášok a trochu cukru a toto všetko zaliala horúcou vodou z varnej kanvice. Nechala kávu ochladnúť a zobrala ju do pravej ruky, keď už nepálila. Vybrala sa hore po schodoch do svojej izby.
Louis už tiež vstal. Dokonca sa stihol obliecť do farebného trička a krátkych svetlých nohavíc. Tvár mal mierne zvraštenú a chytal sa za hlavu. Musela ho po včerajšku dosť bolieť.
„Priniesla som ti kávu,“ povedala a podala mu šálku. „Mala by ti pomôcť.“
„Vďaka,“ poďakoval, keď prijal modrú šálku od Mini. Jej obsah vypil na jeden glg, keď zistil, že tmavohnedá tekutina nie je horúca.
„Už vyzeráš lepšie,“ podotkla. „Musím ti niečo povedať. To, čo sa stalo včera večer bolo naozaj naposledy. Viem, že som to opakovala vždy, ale tentoraz to vymyslím vážne. Keď sme s tým začali, myslela som, že to budem brať dobre. Ale nie je to správne! Je mi to ľúto… Je to hrozné. Cítim sa kvôli tomu hrozne.“
„Čo ťa tak odrazu zmenilo?“ frflal Louis a odložil prázdnu šálku na nočný stolík pri posteli.
Sucho preglgla. „Čo tým vlastne myslíš?“
„Myslím tým, že som idiot, lebo som chcel aspoň na jednu sekundu, aby som sa necítil previnilo.“
Minina tvár sa skrivila do prekvapenia. Hrýzla si spodnú peru a vôbec nerozumela, čo Louis hovorí. „O čom to hovoríš? Prečo by si sa cítil previnilo?“
„Oliver bol mojim kamarátom a aj tak som s tebou spával. Keď som bol s tebou vinu som necítil. Bol som šťastný. Vina prišla až potom.“ Zmĺkol a zdvihol ukazovák. „Mám na teba prosbu. Je to najmenej, čo mi môžeš po tom všetkom dať. Povedz mi pravdu. Potrebujem ju počuť aspoň raz.“
Mini sa rozplakala. Po lícach jej stekali horúce slané slzy, ktoré boli po dlhom čase naozaj skutočné. „Milujem ho. Bez ohľadu na to, čo cítim k tebe… Bez ohľadu na to, čo som s tebou robila… Zaľúbila som sa doňho krátko po tom, čo som ho prvýkrát stretla. A bojovala som, aby on cítil to isté ku mne. Nikdy som ho neprestala milovať.“
„Moja láska ti nestačí? Prečo si ma teda celý čas vodila za nos? Vlastne si sa príliš nezmenila. Stále myslíš hlavne na seba. City druhých sú ti ľahostajné. Vždy budeš mať seba samú na prvom mieste.“
Jedným pohybom si utrela slzy. „Prestaň. Chceli ste, aby som sa rozhodla. Tak som to urobila! Obaja ste vedeli, čo to znamená, no aj tak ste ma pred to rozhodovanie postavili. Je to môj život, moja voľba. Môžem sa zmeniť. Pre Olivera to urobím.“
„Tvoja voľba, Mini,“ posmešne zopakoval. „Hovoríš, že ho miluješ, ale ani to ti nebránilo v tom, aby si som mnou spávala. Viem, že sa nikdy nezmeníš, lebo jediné, na čom ti naozaj záleží, si ty samotná.“
Jeho slová ju rezali ako nôž. Znova sa rozplakala a hlas sa jej triasol. „Záleží mi na tebe, Louis. Preto ťa musím nechať ísť.“
„Nemôžem ťa stratiť.“ Znel trochu sebecky.
„Nestratíš ma. Budeš v poriadku. Počuješ ma?“ Natiahla sa k nemu a silno mu stisla dlane. „Stále budem pri tebe stáť a podporovať ťa. Ale viac ako priateľstvo ti už ponúknuť nedokážem.“
Chapter 7 (Mini/flashback)
Start from the beginning
