Jednoducho láska

Dvadsiata štvrtá kapitola

     Leto strieda jeseň, horúce dni pomaly, ale isto, strácajú na sile. Moje najmilšie ročné obdobie práve začína.
     Štart školského roka plynie akosi inak, než predošlé roky. Posledný ročník, maturita za rohom. No ešte predtým mnou dlho očakávaná stužková. Udalosť, na ktorú sa teším už od prvého ročníka na strednej.
     Práve prichádzam spolu s Paťou do triedy. O pár minút končí prestávka. Už z chodby k nám dolieha hlas jednej z triednych hviezd.
     "Uvidíte, že to bude väčšia prča," hovorí Darina. Nestihe však ani poriadne dopovedať, niektorí spolužiaci začnú vykrikovať vety ako: "Blbosť!"
     "Ale chuja, to je pičovina!"
     "Stužková je stužková!"
     V triede je rozruch. S Paťou na seba nechápavo hľadíme, zatiaľ čo si sadáme na svoje miesta, aby sme sa pripravili na ďalšiu hodinu. Do obrazu nás dostane Viktor.
     "Dara vymýšľa. Chce výlet namiesto stužkovej."
     Prekrútim očami. Práve, keď chcem aj ja Darine čosi namietnuť, vojde do triedy zároveň so zvonením naša triedna.
     "Dobrý deň, čo sa to tu deje, počuť vás na celé poschodie," vychrstne hneď z príchodu.
     "Darinka má super nápad a ostatní s tým majú zrejme problém," ujme sa slova Milica, pravá ruka Dariny.
     "Venujem tomu desať minút, viac nemôžem. Treba prebrať nové učivo. Takže, o čo ide?" povie triedna.
     "Dara vymyslela, že by bolo lepšie ísť niekam na výlet. Namiesto stužkovej. Aby sme mali aspoň nejaký zážitok," povie Alica, sediaca v prvej lavici.
     "Kto by súhlasil s výletom? A hlavne kam?" pýta sa rozradostená triedna. Pravdepodobne sa jej to pozdáva.
     "Mne by sa páčil Paríž," ozve sa iniciátorka tejto debaty.
     "Ale my všetci chceme normálnu stužkovú," prekrikujú sa naraz chalani aj dievčatá.
     "Tak koľkí chcete ten výlet?"
     Ruku zdvihne osem ľudí. Zo šestnástich. Krása. Takže teraz čo?
     "Musíte sa dohodnúť medzi sebou. Ja o tom rozhodnúť za vás nemienim," uzatvára to naša triedna a začína sa venovať učivu.

     Zvoní na koniec poslednej hodiny. Konečne idem domov. Spoločne s Paťou a Viktorom, idúcimi ruka v ruke, kráčam na zastávku. Autobus príde až o pätnásť minút, takže ideme pomalým tempom. Cestou rozoberáme tému dňa, čiže Darinin "skvelý" nápad s výletom.

     "Tak čaute zajtra," rozlúčim sa s nimi a každý sa poberie svojím smerom. Vlastne, ja sa poberiem jedným, a Paťa s Viktorom rovnakým. Idú k Pati, že vraj sa učiť, ale všetci vieme, že to okolo učenia ani nepôjde.
     Cestou zo zastávky sa ešte zastavím v obchode, musím dokúpiť nejaké prísady do guláša, ktoré zabudla moja mama dnes ráno.
     V našom dedinskom obchodíku nie je veľa ľudí. Pri regáli s pečivom zazriem starú Kýčovú, o pár metrov od nej zase ďalšiu susedu v jej veku. Dve predavačky si vedľa pokladne čosi rozprávajú, zákazníkom momentálne venujú iba minimálnu pozornosť.
     O malú chvíľu už mám v košíku všetko potrebné, pre seba si tam prihodím žuvačky a cereálnu tyčinku a chcem ísť zaplatiť. Uličku predo mnou však vlastnými telami barikádujú práve tie dve postaršie dámy.
     Radšej sa otočím, že ich obídem z druhej strany a k pokladni prídem inou uličkou. Podarilo sa. Vykladám tovar na pás, predavačka blokuje o dušu.
     Kýčová so svojou kamarátkou sa stále rozprávajú, nikoho v obchode okrem seba si nevšímajú. Ich klebety ma vôbec nezaujímajú, napriek tomu však v jednej chvíli napnem uši, aby som všetko počula. Hovoria totiž o niekom mne známom.
     "Tá Lojzova dievka sa vraj prespala. Kata mi to spomínala, vraj ju s bruchom videla. Ale Lojzo sa tvári akoby nič. Vidíš, ako si vychoval, tak má," rapoce Kýčka.
     "A ktovie, či aj Janova dievka nedopadne rovnako. Veď som ju veľa ráz videla s tým papalášskym chlapčiskom, že sa nehanbí, pomedzi ľudí sa pretŕčať. Ale to táto mládež, im je to všetko jedno, len ostatní aby sa za nich potom hanbili."
     Nemôžem to ďalej ani počúvať. Netuším, čo spôsobilo moje nasledovné konanie - či to, že si zobrali na pretras moji rodinu, alebo, že si zobrali na pretras mňa a Bena.
     "Vy sa hanbíte za iných? Zaujímavé, že sa nehanbíte za seba. To by bolo lepšie, aspoň by ste z úst nevypustili takéto nevhodné poznámky," vyprsknem na ne ako divá mačka.
     Predavačka na mňa hľadí s vyvalenými očami, ale ja už to nevidím, pretože nahnevane odchádzam z obchodu a vyčudované osoby nechávam za chrbtom.
     Tak rýchlo som domov snáď ešte nekráčala. Taška s nákupom mi bije okolo nôh, dokonca sa aj potknem.
     Do domu vletím ako kométa, mama sa len začudovane pozrie mojím smerom. Nákup položím na stôl a zmiznem vo svojej izbe.
     O chvíľu počujem klopanie na dvere. Isto prišla mama, aby zistila, čo sa deje.
     "Čo sa deje, Lucka?" počujem od pootvorených dverí.
     "Ale nič. Len som niečo počula," poviem a ani sa na mamu poriadne nepozriem.
     "O čo išlo? Zdá sa mi, že ťa to trochu vzalo," uvažuje nahlas.
     "Miestne klebetnice si neudržali jazyk za zubami, to je celé," odpoviem. Nechce sa mi to rozoberať.
     "Netráp sa, vieš, že nahovoria kadečo. Predsa, vieš aj sama usúdiť, čo je pravda a čo nie," usmeje sa mama a chce odísť. Zastaví ju však v pohybe, lebo vykríknem: " Hovorili o nás!"
     "Chceš sa o tom ešte porozprávať?" spýta sa a sadne si ku mne na posteľ. Rozpoviem jej, čo sa udialo v obchode. Aj čo som povedala ja.
     "Keby som to nepočula na vlastné uši, asi by ma to tak neštvalo. Ale takto... nejak sa s tým neviem vyrovnať," dodám.

     Večer je už doma aj ocko. Len čo vojde dnu, hneď po pozdrave sa opýta: "Stalo sa dnes niečo? Stará Kýčová si ma počkala pred bránou. Že vraj si mám umravniť dcéru, lebo sa z nej stala nevychovaná drzaňa."
     Mama mu zreferuje dnešné udalosti, takže o pár minút je v obraze a rovnako rozhodený, ako som bola ja.
     "Viete čo,  kašlime na to. Aspoň sa krásne ukázalo, akí sú niektorí ľudia pokryteckí. My si žime podľa svedomia a najlepšieho vedomia, a potom sa nemusíme trápiť, čo si kto o nás vymyslí," uzavrie to ocko a ja s ním v duchu súhlasím.