Jednoducho láska

Pätnásta kapitola

„Kde si bola?" spýta sa mama, len čo vojdem do dverí.

„Veď som ti hovorila, že idem von," trochu podráždene poviem.

„Ale ešte som sa ťa pýtala s kým. Na to si mi neodpovedala," hovorí.

„Asi som to prepočula, prepáč," snažím sa vyžehliť si to.

„Tak s kým?" zrejme to chce vedieť stoj čo stoj.

„Nie je to jedno?" snažím sa vykľučkovať. Naozaj nemám náladu hovoriť o Benovi.

„Nie, nie je to jedno. Čo sa deje? Od rána si nejaká čudná," nedá sa odbiť.

„Nič mi nie je, iba som unavená zo včera. To je všetko. Ak dovolíš, idem do izby. A večer príde Paťa," poviem a otáčam sa ku schodom.

„Lucia!" zvolá prísne mama. Taký tón pri mne už nepoužila dlho. Otočím sa a pozriem na ňu.

„S kým si bola? A nezahováraj. Ak mi to nepovieš ty, dozviem sa to od iných, tomu ver," povie výhražne a mne stiahne žalúdok. Musím vymyslieť niečo vierohodné. Ale nesmiem byť ďaleko od pravdy a poprieť očividné fakty. Zhlboka sa nadýchnem, čo neujde mojej mame. Zdvihne obočie, akože: Čakám na odpoveď. Keď vydýchnem, pomaly začnem hovoriť. Musím zvažovať každé slovo.

„Bola som s Benom. Tým susedom."

„Čože?" zhrozene zvolá.

„Si normálna? Vieš predsa, čo sú zač!" kričí ďalej.

„To sú klebety, sama im neveríš, aspoň minule si mi to povedala," bránim seba aj Bena.

„Prečo si tam bola?"

„Ben ma doučuje jazyky. Mám v nich zmätok a on mi pomáha," vymýšľam.

„Nerob si srandu. To ťa nemôže doučiť Paťa?"

„Ona z toho vie ešte menej ako ja."

„Veď máš veľa iných spolužiakov. Prečo sa neučíš s nimi?" neprestáva sa vypytovať. Už ani neviem, čo jej mám na to povedať.

„Mama! Veď o nič nejde. Iba sa spolu učíme. Aj Paťa chodí na doučká. K Viktorovi. A jej mame to nevadí," vymýšľam jednu lož za druhou, len aby bolo dobre. Aj keď jedno pravda je. Paťa naozaj chodí k Viktorovi. Iba že kvôli celkom iným veciam ako je nemčina či angličtina. Zblížili sa, Viktorovi veľmi pomohlo, že s ním Paťa trávi čas, hlavne po rozchode s Nelou. Z úvah ma vytrhne mama.

„Už tam viac nepôjdeš, rozumieš?" kričí, argumenty zrejme nepomohli.

„Prečo? Ja naozaj potrebujem doučovať. Veď je koniec roka a potom maturujem," to je môj posledný tromf. Ak nepomôže, mám smolu. Chvíľu sa nad tým zamýšľa, nakoniec však povie: „Tak ti vybavíme niekoho iného."

„Mami, prosím. Ja sa chcem učiť s Benom. Vie mi to perfektne vysvetliť a nechce za to nič," modlikám, robím psie oči, všetko, aby som ju obmäkčila. Neviem, čo to spôsobilo, možno zmienka o peniazoch, ale mamina odpoveď ma prekvapí: „Dobre. Môžeš sa učiť s Benom, či ako sa vlastne volá. Ale mám tri podmienky," rýchlo dodá, keď vidí, že chcem niečo hovoriť.

„Prvá: budete sa učiť tu. V žiadnom prípade nebudeš chodiť do ich domu. Druhá: budete mávať stále otvorené dvere alebo budete sedieť v obývačke. Tretia: spoločnosť vám bude robiť Peťo. A nechcem počuť žiadne ale," skončí monológ a odíde z miestnosti. Téma je pre ňu uzavretá.

Keď sa konečne dostanem do svojej izby, zapnem si hudbu a ľahnem si na posteľ. V mysli mi behajú rôzne myšlienky: Ben a ja v jeho izbe, povýšenecký pohľad jeho sestry, hlasy Bena a jeho otca z obývačky, trápny odchod z ich domu.