Jednoducho láska

Ôsma kapitola

     „Dobrý deň," pozdravím sa Kýčovej, keď vychádzam z domu. Idem do obchodu, mama pečie, tak ma poslala kúpiť práškový cukor a jahody.

     „Dobrý deň, kamže si sa vybrala?" odzdraví sa mi suseda a začne sa vypytovať.

     „Do obchodu," poviem, ďalej to nehodlám rozvíjať.

     „A čo ideš kupovať?" Kýčka to očividne rozvíjať chce.

     „Mama pečie, tak idem kúpiť suroviny." Dúfam, že sa uspokojí s takouto odpoveďou.

     „Maminka je šikovná, vie upiecť dobré koláče," pochváli moju mamu a nadychuje sa, aby zase niečo povedala. „Musím ísť aj ja do obchodu, príde mi švagor s rodinou na návštevu, tak im niečo pripravím, aspoň dáke chlebíčky," vykladá mi, ako keby som sa bez tej informácie nezaobišla.

     „Dobre, už musím ísť do toho obchodu, mama ma čaká," poviem, aby som sa jej zbavila.

     „Idem s tebou, len musíš ísť kúsok pomalšie, aby som za tebou vládala kráčať, ty máš ešte mladé nohy, ale ja už nie."

     Takže sa ešte cestou porozprávame... Čo som komu urobila? Vykročím, aby som dala najavo, že sa naozaj ponáhľam. Suseda ide vedľa mňa. Neviem, prečo hovorila, že nevládze kráčať, lebo minule, keď som ju videla, ako uteká na autobus, vôbec nevyzerala, že by potrebovala pomoc. A po dedine si vykračuje ako dáka mladica, rýchlym krokom od susedy k susede, hlavne k jej rovesníčkam, aby sa náhodou niečo pikantné nedozvedeli ako posledné. A to vôbec neprichádza do úvahy, keďže Kýčka je klebetnica číslo jeden.

     Už som v obchode, tam sa našťastie Kýčka odo mňa odpojí a ide si dať nakrájať šunku. Ja idem pohľadať cukor. Kúpim aj nejaké čipsy, lebo má ku mne prísť Paťa a idem k pokladni. Vyťahujem si peňaženku, keď sa mi pri uchu ozve:

     „Ahoj." Vyľakane sa strhnem, až mi peňaženka vypadne z ruky. Jeho hlas mi prenikne až do kostí.

     „Ahoj," odzdravím sa mu a zohnem sa po peňaženku, ktorá ešte stále leží na zemi.

     „Nechaj tak," povie a zodvihne mi ju. „Nech sa páči. A prepáč že som ťa vyľakal," ospravedlní sa mi Ben a krásne sa na mňa usmeje. Srdce sa mi rozbúcha a neviem zo seba dostať ani slovo. Ešte že ma zachráni predavačka, ktorá si vypýta za nákup peniaze. Zaplatím, počkám Bena, pokým zaplatí aj on a spolu vyjdeme z obchodu.

     „Nič sa nestalo, len nabudúce sa za mnou nezjav ako duch," odpoviem mu konečne.

     „Nabudúce ma budeš vidieť skôr, tak sa nezľakneš," povie mi Ben a rozbalí si balíček žuvačiek. „Dáš si?" ponúkne ma.

     „Dám," nastavím mu ruku, aby mi mohol dať žuvačku.

     „Ďakujem."

     Usmeje sa a aj on si dá žuvačku.

     „Inak, tá žena čo s tebou prišla do obchodu, ide za nami," prehodí Ben a ja sa v zlej predtuche obzriem. Má pravdu, Kýčka ide za nami.

     „To je Kýčová, čo som ti ju spomínala v autobuse," vysvetlím mu. „Nevedela som sa jej zbaviť, išla so mnou aj do obchodu."

     „Naozaj je až taká otravná?"

     „Viac, než si myslíš," zasmejem sa. Aj Ben sa rozosmeje.

     „To aby sme jej nedali dôvod na klebety," povie.

     „Dôvod už je," ozrejmím Benovi situáciu. Spýtavo sa na mňa pozrie. „Jej stačí, že ideme vedľa seba a rozprávame sa. Večer bude celá dedina hovoriť, že spolu chodíme, na to sa priprav. Teda, budú to hovoriť všetky jej kolegyne-klebetnice, až pokým sa to všetci nedozvedia."