Jednoducho láska

Dvadsiata prvá kapitola

     „Môžeš to dohodnúť na sobotu, dajme tomu o piatej," povie mi mama. Konečne sa rozhodnem porozprávať sa s ňou o návšteve Bena a jeho rodiny. Len čo s tým rodičia súhlasia, vybehnem vonku a idem rovno za Benom. Pôvodne som mu chcela zavolať, ale načo, keď ho môžem aj vidieť, nie iba počuť.

     Otvorí mi Liana – Benova staršia sestra. Aj teraz, tak ako zakaždým, keď ju vidím, mi jej vznešenosť spôsobí miernu nervozitu.

     „Je v izbe," povie, prezrie si ma pozorným pohľadom a vpúšťa ma do domu. Poďakujem jej a skúsim sa usmiať, no ona už svoju pozornosť a starostlivosť venuje kvetom, ktoré sú umiestnené v chodbe ich príbytku.

     Pred Benovou izbou zastanem, na sekundu mi napadne, že zaklopem, ale v poslednej chvíli si to rozmyslím a otvorím. Ben si ma hneď nevšimne, otočený chrbtom k dverám niečo robí, sediac za stolom. Potichu za sebou zatvorím a podídem k nemu. Som mu úplne za chrbtom, no on je taký zaujatý svojou prácou, že nevníma nič iné.

     Ani sa mu nečudujem. Kresba, ktorá vzniká pod jeho rukami je úžasná. Obrázok kreslený ceruzkou ukazuje anjela – padlého – ako vzpína ruky k nebu, uvedomujúc si, akej chyby sa dopustil, keď sa pridal na stranu Zla.

     „Nevedela som, že kreslíš," potichu poviem, nechcem ho znenazdania vyľakať. Ben sa ku mne pokojne otočí, usmeje sa a chytí ma za ruku, ktorú som mu položila na plece.

     „Chcel by som niečo nakresliť aj tebe a dať ti to ako darček," hovorí, zároveň vstane od stola a sadne si so mnou na posteľ.

     „To by bolo úžasné, kreslíš nádherne," dojato poviem.

     Chvíľu sa rozprávame o bežných veciach, až sa dostaneme aj k pravému dôvodu môjho príchodu. Rozpoviem Benovi, čo som sa predbežne dohodla s našimi, opýtam sa, či by to tak vyhovovalo aj jeho rodine.

     „Hneď sa môžem isť porozprávať s mamou, nech už to máme poriadne vybavené. Ak chceš, počkaj na mňa tu. Keby nebol doma aj otec, volal by som ťa so mnou, ale chápeš, že ešte nechcem, aby si ho stretla," povie Ben a ja teda zostávam v jeho izbe.

     Už vtedy v aute, keď sa mi Ben zdôveril o svojich najbližších, som premýšľala o jeho otcovi. Teraz sa mi tie myšlienky a otázky znova vracajú. Prečo je taký tvrdý na svoje deti? Prečo im potrebuje organizovať život podľa jeho predstáv a nenechá ich zažiť svoje vlastné? Prečo...? Zamotávam sa v mojich úvahách, už sa mi z toho prevracia mozog, ale stále to neviem pochopiť.

     Ben je preč už niekoľko minút, začínam sa sama v jeho izbe nudiť. Postavím sa k oknu, nech sa aspoň poobzerám po ulici. Dokopy sa nedeje nič zaujímavé – nejaký cyklista šliape hore dedinou, babky majú svoju každodennú prechádzku spojenú s monitorovaním ostatných obyvateľov, zopár potulujúcich sa mačiek. Ako vravím, nič zvláštne, ani zaujímavé.

     Konečne sa vráti Ben. Výraz má neutrálny, neviem z neho vyčítať akúkoľvek odpoveď. Zodvihnem obočie, celým telom naznačím otázku, taká som nedočkavá.

     „Takže v sobotu. Mama je z toho nadšená a Liana neprejavuje nijaké emócie. Len ešte ťa chcem pripraviť na to, že sa ku vám sľúbil aj otec," povie Ben s obavami v hlase.

     Jeho rozpoloženie sa nejako prenesie aj na mňa. V strese z nadchádzajúcej návštevy radšej idem domov, aby som zvestovala našim odpoveď Bosákovcov. Cestou z Benovej izby našťastie nikoho nestretnem, len čo sa dostanem von, rýchlym krokom si to namierim rovno za mamou.

     Hneď, ako ju oboznámim so situáciu, do mojej mamy akoby udrie blesk – začne sa prechádzať po dome a vydáva rozkazy, čo všetko treba urobiť.

     Utrieť prach z nábytku!

     Umyť okná!

     Vytepovať gauč a koberec!

     Povysávať a vytrieť podlahu!

     Urobiť nákup!

     Pripraviť občerstvenie!

     Na ten hurhaj sa príde pozrieť aj Peťo, ktorého len tak hocičo z izby nevyženie. Ocko práve vojde dnu z terasy a s nechápavo zdvihnutým obočím sa pozerá na svoju ženu.

     Mamina hystéria naberá na otáčkach. Môj brat dostane rozum a zalezie naspäť do izby, ja sa snažím nasledovať jeho príklad, takže zostáva na ockovi, aby sa postaral o upokojenie matky svojich detí.

     Ja som iba zvedavá, čo sa bude diať do soboty, keďže tá je až o niekoľko dní.

     O malý moment mi na dvere izby zaklope brat.

     „To čo malo byť?" pýta sa Peťo a ja viem, že myslí na mamin nedávny výkon.

     „Asi som ju dosť vystresovala," poviem. Vysvetlím mu dôvod sobotňajšej návštevy, poviem o okolnostiach. Proste, po veľmi dlhej dobe sa vyrozprávam svojmu bratovi. On chápavo prikyvuje a zaujato počúva.

     „Nevedel som, že máš taký zaujímavý život. Čakal som, že je s tebou väčšia nuda," zahlási mi môj najmilovanejší braček a ja doňho od toľkej lásky hodím vankúš. Peťo mi to s radosťou vráti a tak sa začneme jašiť ako kedysi, keď sme obaja boli o čosi mladší. Keď sa konečne prestaneme obhadzovať predmetmi z mojej izby, začnem z neho informácie ťahať na oplátku ja.

     „Teraz ty. Povedz mi viac o tebe a Soni," s iskierkami v očiach očakávam odpoveď. Na moje veľké prekvapenie ma Peťo nepošle kade ľahšie. Porozpráva mi o nich dvoch, dokonca hovorí aj o svojich pocitoch, čo uňho vôbec nie je zvykom.

     Až niekedy večer sa poberie z mojej izby. Panuje medzi nami veselá atmosféra, takže zvyšok večera strávim v dobrej nálade. Keď sa pred spaním stretneme na chodbe, pri dverách sa za ním otočím a poviem: „Díky za pokec. Bolo to super." Odprevádza ma jeho usmiata tvár.