Jednoducho láska

Trinásta kapitola

V dedine je dosť veľa ľudí, takže sa s Paťou držíme pri sebe celou cestou až ku kultúrnemu domu, kde sa oldieska koná. Peťo sa od nás odpojil hneď na zastávke. Prišli po neho kamaráti a za nami sa už ani neobzrel. Zato oni si neodpustili oplzlé vtipy na moju a Patinu adresu. Aspoň že môj brat ich v tom nepodporil.

Prídeme do kulturáku, kúpime si lístky a keďže máme ešte dosť veľa času, ideme sa prejsť po dedine. Prejdeme popri obchode a zamierime si to na autobusovú zastávku. Tam, na počudovanie, nikto nie je. Sadneme si na lavičku a Paťa si zapáli. Ponúkne aj mňa. Klasika.

„Keď ja sa bojím, aby neurobil nejakú sprostosť," ozvem sa ustarostene. Paťa na mňa pozrie spoza oblaku dymu, ktorý práve vyfúkla.

„Neboj sa, nie je debil. Podľa mňa aj tak pôjdu len niekam piť. Nestresuj sa, určite sa bude krotiť, keďže ho vaša mama pustila len s veľmi ťažkým srdcom," odpovie mi Paťa. Ju nikdy nič nerozhádže. Chcela by som mať jej povahu.

„To dúfam. Nejdeme už? Pozri, idú sem nejakí chalani," pozerám smerom do dediny, odkiaľ prichádza skupinka piatich tmavo oblečených ľudí.

„Poďme," súhlasí a naraz vstaneme z lavičky. Nestihneme spraviť ani dva kroky a tí čudní chalani sú pri nás.

„Kamže, krásky?" osloví nás jeden z nich. Má dlhé mastné blond vlasy a v obočí tri piercingy. Na krku má veľké tetovanie. Myslím, že je to drak. Jeho kumpáni sa len nechutne zasmejú, ako keby vyslovil nejaký veľmi super vtip.

Pozriem sa na Paťu a naznačujem jej, aby bola ticho. Možno nám tak skôr dajú pokoj. Ona ma pochopí a snaží sa prekĺznuť pomedzi tých čudákov, no ten blonďavý „dračí bojovník" jej zablokuje cestu vlastným telom. Prídem bližšie k Pati, aby sme sa obe cítili bezpečnejšie, aj keď to v tejto situácii asi nie je veľmi možné.

Banda okolo nás uzavrie kruh a my dve sa už nemáme kadiaľ dostať preč.

„No tak, kam by ste chodili? Poďte s nami, niečo vám ukážeme, poznáme také super miesto, bude sranda," skúša to jeden z nich.

„Nás už čakajú kamaráti, akurát sme chceli ísť za nimi," povie Paťa sebavedomým hlasom, aj keď ja z toho tónu cítim strach.

„Ó, no tak prepáčte dámy, to sme nevedeli. Nech sa páči," uvoľní nám jeden z nich cestu. Nedôverčivo sa na nich pozrieme a vykročíme von z toho hrôzostrašného kruhu. Keď už si myslíme, že sme mimo ich dosahu, blonďavý „kapitán" bandy nás ešte zastaví.

„Ale nie tak rýchlo," nepríjemne zatiahne a chytí ma za ruku.

„Pusti ma," vyľakane vykríknem a snažím sa mu vytrhnúť z bolestivého zovretia. Márne. Chytí ma ešte silnejšie, aby som mu nevykĺzla. Mykám sa však ďalej a zmätene pozerám dookola. Hľadám Paťu, zatiaľ čo na svojom tele cítim čiesi ruky. Vykrúcam sa, ako sa mi dá a volám Patino meno. Ona mi však neodpovedá. Napokon ju zazriem, ako je opretá o stĺp, jeden z blonďákovej bandy jej drží ruky za chrbtom a druhý ju obchytkáva a snaží sa jej vopchať do krku svoj jazyk.

Zrazu sa začnem sústrediť na vlastné telo. Cítim, ako mi niečie ruky vyhŕňajú sukňu a snažia sa dostať ďalej. Odstrkujem toho dotieravca, lenže mu na pomoc dobehne kamarát. Zdrapí ma okolo pása a chytí mi ruky, aby som už viac nebila a nestrkala. Som bezradná. Zo zúfalstva začnem plakať a bezhlavo kopem okolo seba, aby som sa aspoň trochu bránila.

Ani ja, ani Paťa už nemáme situáciu pod kontrolou. Strácam silu aj pojem o čase, už ani nekopem, lebo viem, že to nemá žiadny význam. Snažím sa nesústreďovať pozornosť na to, čo sa so mnou deje. Bohužiaľ, dotyky sú dotieravé a nepríjemné a ja už naozaj neviem, čo mám robiť, aby som to vydržala. Lebo nič iné mi v tejto chvíli nezostáva. Iba vydržať. Nedúfam, že nám niekto pomôže, pretože tu okrem nás nikto nie je.