Jednoducho láska

Šestnásta kapitola

     Konečne ráno! S dobrou náladou ale aj s boľavou hlavou po včerajšom víne sa prichystám na nedeľnú omšu, na ktorú chodievame celá rodina snáď odjakživa. Cez modré šaty siahajúce pod kolená mi prefukuje jemný vetrík a ochladzuje dusný vzduch júnového dňa.

     Dnes v kostole akosi neviem obsedieť. Myšlienky mi lietajú najmä pri Benovi, slová kňaza plynú len popri mne. Na konci bohoslužby sa nedočkavo tlačím von z neveľkého kostola, napriek tlačenici pri dverách sa dostanem von pomerne rýchlo.

    Čas do obeda sa podľa mňa nesmierne vlečie, už sa neviem dočkať stretnutia s Benjamínom. Konečne môžem vyjsť nepozorovane z domu – rodičia si išli poobede zdriemnuť a Peťo si rieši svoje záležitosti.

     Len čo vyjdem z domu, píšem Benovi správu, aby sme sa stretli niekde v súkromí. K nemu domov som nemala veľkú chuť ísť, najmä po poslednom zážitku.

     Zamyslene kráčam smerom k starej tržnici (kedysi bola naša dedina podstatne spoločenskejšia a živšia), ani si nevšímam osobu stojacu pri strome neďaleko kostola. Prejdem popri nej, tá osoba sa vydá za mnou, už je úplne v mojej úrovni, keď si konečne všimnem, kto sa ku mne pridal.

     „Vieš, ako si ma vyľakal? Toto mi už viac nerob!" vydesene skríknem a od náhlej úľavy z toho šoku sa hodím do náručia nikomu inému, ako Benovi. On sa začne smiať a na ústa mi vtlačí dokonalý bozk. Ruka v ruke kráčame k tržnici, nedbajúc, že nás môže ktokoľvek vidieť.

     „Tak aké máš pre mňa novinky?" pýtam sa, stále ho držiac za ruku. Ben sa pousmeje nad mojou netrpezlivosťou a oprie sa o drevený hranol držiaci strechu tržnice.

     „Moja teta má chatu, zhodou okolností to odtiaľto nie je tak ďaleko. Tak som si povedal, že by bolo fajn sa tam na pár dní zašiť, keď skončí škola, čo povieš?"

     „To by bolo fantastické," nadšene vyskočím ako malé dieťa, ale radosť razom vystrieda sklamanie. „Ibaže naši mi to pravdepodobne neodobria," zvesím hlavu a snažím sa vymyslieť argumenty pre mojich rodičov.

    „Aj na to som myslel," významne na mňa pozrie Ben, „dalo by sa to spraviť ako koncoročná chata spolužiakov. Vaši nemusia vedieť, že tam nikto zo spolužiakov nebude," prešibane sa usmeje a mne ten nápad príde ako najgeniálnejší plán. Už len ukecať Paťu a Viktora aby potvrdili moju verziu.

     Domov idem ako na obláčiku, veselá, plná nádejí, že sa Benov plán podarí uskutočniť. Celkom som mu zabudla povedať o Igorovom byte. Ale nerobím si z toho ťažkú hlavu, ak sa podarí tá chata, vyriešime to tam. Cestou volám Pati, zasväcujem ju do nášho plánu. S nadšením sľubuje pomoc a absolútnu spoluprácu. Viktor vraj nebude proti.

  Do izby sa dostanem rovnako nepozorovane, ako som z nej vyšla, takže moje obavy z odhalenia mierne opadnú. Zvyšok dňa mi plynie pokojným tempom, v myšlienkach spriadam plány ohľadom chaty a teším sa, keď budeme s Benom konečne bez neželaných svedkov.

------------------------------------------------------------

     Dni do konca školského roka ubiehajú šialene rýchlo, ani sa nenazdám a je tu posledný deň. Vysvedčenie – ten kus papiera, ktorý pre mnohých toľko znamená. Naša triedna je pri tejto príležitosti slávnostne oblečená, dokonca si aj urobila mejkap, čo ona bežne nezvykne. Vyzerá spokojne, jej študenti predsa úspešne zvládli ďalší ročník bez väčšej ujmy. Hrdo rozdáva tie dôležité listiny svojej triede.

     S Paťou sa natešene usmievame, Viktor každú chvíľu pozerá našim smerom a žmurká na svoju vysnívanú priateľku. Konečne sú rozdané všetky vysvedčenia a my môžeme vyjsť zo školy a na dva mesiace sa s ňou rozlúčiť.

     Keď sa vrátim domov, rodičov nájdem v obývačke, v rozhovore s mojím bratom. Zdá sa, že majú dobrú náladu. Hneď, ako ma zbadajú, zavolajú ma k nim na gauč. Ukážem vysvedčenie, omrknem aj hodnotenie svojho mladšieho brata a chcem sa vzdialiť do izby. Na polceste ma zastaví mamin hlas.

     „Potrebujem sa s tebou porozprávať. Prídeš za mnou do záhrady, alebo zostaneme vo vnútri?"

     Jej tón hlasu ma celkom prekvapí. Zdá sa, že ide o niečo vážne, vyznelo to nekompromisne.

     „Prídem vonku," odpoviem napokon a idem sa prezliecť a zložiť veci. Obliekam si ľanové šaty – sú úžasne vzdušné a v lete perfektne chladia pokožku. Vlasy si vyčešem do drdola na temene hlavy a obúvam si moje obľúbené sandále.

     So zlou predtuchou kráčam za mamou do záhrady. Len čo ju zbadám, viem že to nebude príjemný rozhovor. Pery má spojené do tenkej čiarky a pohľad sa jej mračí. Sadnem si na drevenú lavičku umiestnenú pri živom plote, ruky zopnuté v lone si nervózne žmolím a čakám.

     „Dostalo sa ku mne, že si sa zaplietla s mladým Bosákom. Najprv som tomu nechcela veriť," spustí hneď zostra moja matka a keď vidí, že chcem čosi povedať, okamžite pokračuje. „ale prárkrát som ťa videla aj na vlastné oči. Dúfala som, že s tým sama prestaneš, že si uvedomíš, ako ťa ten chlapec využíva. Ale ty nie, pokojne v tej celej úbohosti pokračuješ, navyše sa nehanbíš chodiť ku nim domov! Celej dedine na očiach sa s ním pretŕčaš, nehovoriac o tom, ako sa ťa ten naničhodník dotýka! A ktovie čo ešte!" To už hystericky vrieska a ja sa v duchu modlím, aby ten výstup nebolo počuť na celú ulicu.

     Cítim sa príšerne. Do očí sa mi tlačia slzy, silou vôle sa ich snažím udržať, aj keď to už zrejme dlho nevydržím. Takúto nahnevanú som mamu asi ešte nevidela. Z celej jej bytosti srší opovrhovanie Benom a celou jeho rodinou a priam bytostná túžba rozdeliť dvoch zaľúbencov – pod domnienkou, že tým svojej dcére iba prospeje a vylieči ju z nezdravého citu.

     „Ja ho naozaj ľúbim," roztraseným hlasom sa zmôžem jedine na tieto slová. Sú pravdivé. A tiež viem, že Benjamín ľúbi mňa. To však ani nemám šancu vysloviť, pretože z očí mojej mamy vyletia tisícky bleskov a neuveriteľne presvedčivým hlasom povie slová, ktoré bolia viac, ako facka.

     „Nebudeš sa s ním viac stretávať. Pokým bývaš pod našou strechou, som za teba zodpovedná ja a tvoj otec. Ešte dnes to s ním skončíš a budeš sa sústrediť na školu. Neznesiem, aby si si zničila život kvôli chvíľkovému poblúzneniu."

     Nemôžem uveriť vlastným ušiam. Mojej mame asi preskočilo, inak si to vysvetliť neviem. Napriek jej ostrým slovám pozbieram svoju hrdosť a všetko odhodlanie, ktorého som v tej chvíli schopná. Neexistuje, aby som sa iba tak nechala odbiť. Musím za seba zabojovať. Musím zabojovať za moju lásku.

     „Nie. V tomto vôbec nemáš pravdu," pokúšam sa o pevný hlas a pokojný tón. „Moje city k Benovi nie sú iba chvíľkové poblúznenie. Som dosť stará na to, aby som dokázala povedať, čo naozaj chcem, čo cítim a prečo to tak je."

     Mama na mňa vypleští oči v úžase, že som si dovolila oponovať jej. To ma z neznámeho dôvodu povzbudí a tak pokračujem.

     „Nemôžeš mi prikázať, koho mám ľúbiť. Ty, ani nikto iný. A čo sa týka školy – práve začali prázdniny, ešte mám pred sebou celý jeden rok na strednej a až potom pôjdem na vysokú. Ak ma tam vôbec zoberú. Nemyslím si, že som školu flákala, známky hovoria jasne, stačí sa pozrieť do toho papiera. Som už dospelá, donekonečna ma nemôžeš pred všetkým chrániť. Viem že ti na mne záleží," poviem a slzy už viac nedokážem udržať.

     V maminých očiach už nie je toľko zlosti. Avšak stále je jej inokedy vľúdna tvár pokrivená protichodnými emóciami. Zrazu, akoby sa v nej čosi zlomilo, podíde ku mne, nežne ma chytí za ruku a ja viem, že už je to opäť moja mama – tá milujúca, ktorej môžem veriť a so všetkým sa jej zdôveriť. Jemne sa na mňa usmeje.

     „Práve si mi dokázala, že si naozaj dospela v ženu. Bola som odhodlaná ti ten vzťah zakázať, ale vzala si mi vietor z plachiet. Už len jedna vec," rýchlo dodá, pretože jej chcem aj ja niečo povedať. „Príde ku nám domov ako sa patrí, pekne sa predstaviť. Nech sa strčia všetky klebetné susedky."

     Tak touto vetou vyrazila dych ona mne. S pocitom dokonalého šťastia sa jej vrhnem do náručia a vychutnávam si opätovné spojenie s mojou mamou. Konečne ma pochopila, konečne som mohla dospieť.