Jednoducho láska

Siedma kapitola

„Viktor, nerob," otrávene poviem sedadlu za mnou, na ktorom sedí Viktor.

„Tam sa bav s Paťou a mňa nerieš," odpovie mi drzo môj spolužiak a ďalej sa zabáva s mojimi vlasmi. Pozriem sa na Paťu, prerútim očami a vzdychnem si.

„Tak sa hraj s Patinou hlavou," poviem mu. Paťa sa na mňa šokovane pozrie, ale z jej výrazu zistím, že je s mojou hláškou celkom spokojná.

„Paťa, môžem?" spýta sa jej Viktor. Hlavne, že moje vlasy si berie bez opýtania.

„Kľudne," naoko ľahostajne odpovie Paťa. Som zvedavá, čo by mu na to povedala Nela, keby ho videla.

„Vidíš, takto to má vyzerať," povie mi Viktor a hrdo zapletá Pati vlasy.

„Dobre, vytešuj sa..." zašomrem si. Dnes nemám náladu na také somarinky. V mojej hlave sa nachádza iba jeden človek. Môžete hádať kto. Áno, správne. Ben. Stále na neho musím myslieť. Teda... nie na neho konkrétne, ale na to, čo mi včera napísal. Som zvedavá, či príde do školy.

Z úvah ma vytrhne Patin hlas.

„Zaspala si? Poď, ideme." Chytí ma za ruku a potiahne zo sedadla. Už sme pri zastávke. Viktora čaká Nela. Len čo vystúpi, hodí sa mu okolo krku a začne ho bozkávať. Ako malé decko. Paťa sa na mňa len pozrie, ja sa ľútostivo usmejem a pokrútim hlavou, akože „nerieš". Spolu s Paťou idem na „zdravotnú" za bytovku. Na moje prekvapenie tam nikto nie je. Aspoň bude trochu pokoj.

Paťa sa oprie o múrik, zapáli si a schuti si potiahne. Mňa už ani nenúka, prišla na to, že v tomto ma neprehovorí.

„Tak ťa to naučí niekto iný," povedala mi naposledy, keď mi podávala cigaretu a ja som jej ju, ako vždy, vrátila. Paťa si fičí na cigách, ja na žuvačkách. Trošku detinské, ale predsa len zdravšie.

Keď dofajčí, rýchlym krokom sa poberieme do školy. O dve minúty zvoní, a my ešte len vchádzame do školskej brány. Vrátnička sa nám zase bude vyhrážať riaditeľom.

„Ponáhľaj sa, prídeme neskoro," hovorím Pati, ktorá beží za mnou po chodbe. Už dávno zvonilo na prvú hodinu, ale my dve sme sa ako vždy museli zahovoriť. Vrátnička nás nakoniec pustila do školy bez výrazných problémov, len si šomrala popod nos.

„Veď idem..." vyhŕkne Paťa.

„... a ešte raz vás pristihnem, ako fajčíte na záchode, poputujete priamo k riaditeľovi!" Chodbou sa rozlieha hlas našej telocvikárky Molichovej. Kto vie, do koho kričala... „A vy dve čo?" ozve sa za nami rovnako piskľavý tón. Mňa a Paťu len tak mykne, zastaneme uprostred pohybu a pomaly sa otočíme na osobu, ktorá nás veľmi „milo" oslovila.

„Prepáčte, my sme nestihli na hodinu," začne habkať odpoveď Paťa.

„Tak nabudúce si dávajte pozor, aby ste stihli," prísne na nás pozrie Molichová.

„Áno," povieme obidve naraz.

„Do triedy!" Zreve na nás a my sa s malou dušičkou poberáme na koniec chodby do našej triedy. Ešte sa cez plece raz pozriem na učiteľku, ale... Zbadám aj niekoho, koho by som v tej chvíli vôbec nečakala. Aj napriek Molichovej upozorneniam sa naňho pozerám. On si ma tiež všimne a usmeje sa tým jeho krásnym úsmevom. Ani ja sa nedokážem zdržať úsmevu. Ben sa potom usmeje ešte širšie, na čo sa už ozve aj Molichová.

„Povedala som do triedy! Bosák, za mnou!" Zavelí a mňa prejde aj chuť sa usmievať. Ale poslednému pohľadu na Bena neodolám. On si z učiteľky očividne nič nerobí, pretože sa stále usmieva a ľahostajne kráča za ňou. Mňa Paťa potiahne za rukáv, aby som už išla do triedy. Vojdeme, zašomrem učiteľke ospravedlnenie, že ideme neskoro a bez slova si sadáme na naše miesto.