Jednoducho láska

Druhá kapitola

Každú sobotu chodím behať. Lepšie povedané, moja kamarátka Paťa beháva, ja sa len snažím udržať s ňou tempo. Inak tomu nie je ani tento raz.

Bežíme cez les, popri potoku, potom zamierime na futbalové ihrisko a tam si dáme päť kôl. Potom sa okľukou cez polia vraciame späť. Máme také nepísané pravidlo, že vždy po behu ideme na raňajky na striedačku raz ku mne, rak z Pati. Teraz je na rade Paťa. Býva hneď na začiatku dediny - prvý dom zľava. Otvára bránu a vpustí ma dnu. Ešte nedôjdeme ani ku vchodovým dverám, keď sa ma opýta: „Ty sa bavíš s Viktorom normálne, však?"

Mňa jej otázka kúsok prekvapí, ale odpoviem.

„Hej, ale niekedy by som ho najradšej nepoznala."

„Keď spolu vychádzate v pohode, tak sa rozprávate aj o tom, kto sa vám páči?" pokračuje v paľbe otázok Paťa. To už sme v jej izbe. Má ju skoro hneď pri vchode.

„Až takú dôveru v neho nemám. Prečo ťa to vlastne všetko zaujíma?" pýtam sa pre zmenu ja.

„No, len tak. Zaujíma ma to," odpovie mi vyhýbavo Paťa.

„Dúfam, že nie si doňho..." poviem s otázkou v očiach a dívam sa na ňu.

No ona mi neodpovedá. Len sklopí zrak a akoby previnilo mykne plecami. Toto gesto na nej neznášam. Znamená to, že niečo trvá dlhší čas, a ona mi to tom nechcela povedať. Iba keď ju to donúti zvedavosť.

Tak sa aj stalo.

„Len ma zaujíma, či niečo nevravel o mne. Či sa mu páčim a tak, veď vieš," hovorí Paťa.

„Neviem. Nič mi nehovoril. O takýchto veciach sa s ním nebavím. Ale nechápem, prečo si mi to nepovedala skôr. Inak, ako dlho to už je s tebou také zlé?" smejem sa a chcem vedieť o všetkom, čo mi doteraz zamlčala.

„Keď ti to poviem, tak mi nebudeš veriť," hovorí.

„No hovor, neboj sa, nebudem nedôverčivá."

Ale ona iba pokrúti hlavou, takže sa jej z vrkoča uvoľnia vlasy. Zastrčí si ich za ucho a úplne nevinne mi to povie.

Skoro ma klepne. Dva roky. Tento rok je tretí. A ona mi nič nepovie? To si hovorí kamarátka?

„Ale nehovor mu to, prosím ťa," modliká Paťa.

„To myslíš vážne? Hovoríš to, akoby si ma nepoznala," prekrútim očami.

„Máš pravdu," zasmeje sa Paťa, „veď nie si blbá."

To sa už smejeme spolu. Keď nás prejde záchvat smiechu, vyberieme sa do kuchyne, aby sme sa najedli. Patina mama spí, lebo mala nočnú, tak sa snažíme byť ticho, ale veľmi nám to nejde, keďže sa ešte stále usmievame a raz jedna, raz druhá vybuchujeme do ďalšieho smiechu. Rýchlo si naberáme jedlo na taniere a ideme do Patinej izby, aby sme sa najedli a nerušili pritom jej mamu.

Pri Pati pobudnem ešte asi hodinu a pomaly idem domov. Už som skoro tam, keď tu spoza jednej brány vyjde stará Kýčka.

„Dobrý deň," pozdravím sa, aby o mne po dedine neklebetila, že som neslušná a radšej zrýchlim krok.

„Dobrý, Lucka," odpovedá Kýčka. Pritom zastaví, ruky dá vbok a v strede cesty sa rozkročí.

„Z kade ideš?" zvedavo sa pýta a pri tom skúma môj výzor, akoby jej to malo pomôcť.

„Bola som pri kamarátke," odpoviem a nervózne vo vrecku stískam mobil. Neznášam tie jej vypytovačky. Vždy je to trápne. Vždy mne.

„Jáj, a už si stretla tých papalášov bratislavských? Čo sem prišli?" kváka Kýčka ďalej.