Jednoducho láska

Prvá kapitola

Cŕŕŕŕn! Zvoní. Konečne! Skončila posledná vyučovacia hodina a študenti sa hrnú z tried hlava-nehlava, len aby odtiaľ čo najskôr vypadli. Celá škola je na nohách vrátane profesorov. Aj oni chcú mať od tých znudených študentov pokoj. Veď je už piatok. Treba si začať užívať. Takí sme aj my - študenti tretej cé triedy. Chceme si už začať užívať víkend, tak sa hrnieme a strkáme dole schodmi do šatní, kde je ešte väčšia trma-vrma ako na chodbách. Každý na každého kričí, aby sa mu posunul, alebo aby mu podal jeho topánky, nech sa môže prezuť. No jednoducho katastrofa. Snažím sa ako môžem, aby som sa dostala cez mojich spolužiakov ku svojim topánkam a mohla sa aj ja prezuť. Konečne sa dostávam pred školu, hmýri sa tam veľa študentov čakajúcich na kamarátov či frajerov.

Ja idem rovno na autobus. Nečakám. Nemám na koho. A na toho trubiroha Viktora čakať nemienim. Vždy sa v šatni dlho moce, vyrába prúsery a čumí na riť takmer každej babe. A iba kvôli tomu zmešká aj posledný spoj, a potom vyvoláva mame, nech po neho príde pred školu, lebo mu „ušiel autobus". No čakali by ste na takého chmuľa? Jasné, že nie.

Takže kráčam chodníkom smerom k zastávke, slúchatká v ušiach a ako je mojím zvykom, obzerám sa dookola na bytovky, stromy, autá a na všetkých tých ľudí, ktorí sa večne kamsi ponáhľajú. Zastávku nemám ďaleko od školy, takže som o malú chvíľu tam, sadnem si na polorozpadnutú lavičku a čakám. Okolo mňa pobehujú ľudia, ktorým šofér autobusu už-už zatvára dvere pred nosom, ale v poslednej chvíli si ich všimne a otvorí. Milujem takéto scénky. Bude to tým, že mne sa to ešte nestalo. Vždy prídem na zastávku včas. Je to mojím zvykom. Nemeškám, a neznášam, keď niekto príde neskoro.

Napríklad taký Viktor. Sedela som v autobuse, bol ešte na zastávke. Už sa pohýnal, keď niekto začal búchať na okná autobusu. Obzrela som sa, kto to trieska a zbadala som ho. Viktora. No autobus odišiel. A ja som sa ho ani nepokúšala zastaviť. Načo aj. Veď Viktor mal času vyše hlavy. Určite si vymieňal ústne tekutiny s nejakou dobre vyvinutou prváčkou z našej školy. To je zas jeho zvyk. A to, že mu ušiel bus, to je už jeho problém. Nikto mu predsa nekázal meškať.

Už konečne sedím v autobuse. Ešte nastupujú poslední cestujúci, ja sa pozerám von oknom, v slúchatkách mi práve hrá Miley Cyrus. I adoooore you-u-u-u-u. Pospevujem si v mysli spolu s ňou, keď v tom zbadám, že niekto šprintuje smerom k autobusu. Je to nejaký chalan. Celkom dobre oblečený. A aj celkom pekný. No... aspoň tak z môjho uhla pohľadu vyzerá. Počkať... beží k nášmu autobusu? Ach jaj... asi to nestihne. Šofér už pridáva plyn, no ten chalan vonku nestráca nádej, že to ešte stihne. Príde mi ho ľúto, kto vie, kedy mu ide ďalší spoj, tak zakričím šoférovi: „Počkajte! Stojte!"

Polovica cestujúcich sa otočí mojím smerom, pozerajú po mne, ako keby som mala v strede čela ešte jedno oko. Dosť blbý pocit, to vám poviem. Divne sa na mňa pozerá aj šofér, ale zastane. Otvorí predné dvere a do autobusu vpustí dychčiaceho chalana, ktorý je po bežeckom výkone sfarbený dočervena. Fučiac si vypýta lístok a s ospravedlňujúcim výrazom sa poberá hľadať si nejaké miesto na sedenie. Po krátkom uvažovaní si sadne predo mňa. Ja sedím skoro úplne vzadu, takže pokým príde, môžem si ho dôkladne prezrieť. Z mojej prehliadky usudzujem, že má modré oči, tmavohnedé vlasy, veľmi pekné ústa a okrem iného aj výbornú voňavku. Na tú voňavku som neprišla tým, že ho pozorujem, ale keď si sadal na sedadlo predo mňa, skoro som sa tam zosypala.

Vlastne... teraz som rada, že som zakričala na šoféra, nech zastane.

Po dvadsiatich minútach bus dorazí na miesto. Do našej dediny. Potom má ešte pokračovať ďalej, ale tu u nás stojí dosť dlho, pretože vždy nastupuje až príliš veľa ľudí.

Ja sa poberám slimačím tempom von z autobusu, ale, čuduj sa svete, ten pekný chalan tiež.

Už sme sa dostali z busu von, ale ja vážne premýšľam, že nejdem rovno domov, ale pôjdem za tým chalanom.

Sledovacia misia sa vyplatila. Zistila som dosť zaujímavé infošky. Napríklad, že môj objav býva len o dva domy odo mňa, alebo to, že sa sem práve prisťahoval. Celkom dobré za taký krátky čas, nie? Ale pekne po poriadku. Takže to bolo takto: Keď som si zmyslela, že ho budem sledovať, aby som zistila, kde býva, najprv sa mi to nezdalo také múdre, ale presvedčila som samu seba, že sa to oplatí. Oplatilo. Keď vyšiel z busu - samozrejme, ja za ním - rovno začal kráčať hore dedinou. Keďže tam máme iba jednu ulicu, nezostávalo mu veľmi na výber. Ja som mu bola v pätách. V dostatočnej vzdialenosti som išla za ním, už som bola skoro pri našom dome, keď tu zrazu, ten pekný chlapec otvorí dvere domu, ktorý je od nášho vzdialený len niekoľko metrov. Vlastne, delia nás dva domy. Iba dva domy, pomyslela som si. Takže som natešená išla domov, už som to naozaj nemala ďaleko.

Otváram dvere nášho domu a v hlave spriadam plány, ako sa dostanem k tomu fešákovi čo najbližšie. Hneď z chodby sa na mňa vyrúti brat, je odo mňa o rok mladší, chodí (na moje počudovanie ho tam zobrali) na gympeľ a volá sa Peťo, so slovami, aby som sa mu okamžite pratala z cesty, lebo nestíha na rande.

Ja len prekrútim očami, uhnem z dverí a myslím si svoje. No kto by si už dal v piatok rande o druhej? Asi len môj brat. Ktovie, ktorá mu skočila na tie jeho rečičky. Len tak, pre info - raz som ho nachytala, ako si v kúpeľni pred zrkadlom nacvičuje „sexi" pohľady a frázy, ktorými by oblboval baby. Vtedy som sa začala na celé kolo rehotať, keď som počula:

„Veľmi to bolelo, keď si spadla z neba?" a ešte si k tomu domyslite priblblý úsmev na jednu stranu a zdvihnuté ľavé obočie. Takže tak.

„Mami? Nevieš náhodou, kto sa prisťahoval do toho domu, kde bývali Valérovci?" pýtam sa celá zvedavá mojej mamy. Je v kuchyni a pečie jablkový koláč. Ockov obľúbený.

„Náhodou, viem," hovorí mama, pričom nalieva cesto na pekáč. „Spomínala mi to stará Kýčová, veď tá vie všetko o všetkom," povie a uškrnie sa.

„Ona hej, to je jasné. Tak kto sa tam nasťahoval?" už začínam byť nervózna. Chcem vedieť, kto sú naši noví susedia a nie, že Kýčka vie všetko. To je samozrejmosť, ona je najklebetnejšia v celej dedine. A čo je najhoršie, býva oproti nám.

„No, vravela mi, že sú to dáki papaláši z Bratislavy, že vraj sa volajú Bosákovci, a že preto sem prišli, lebo ich susedia v Blave na nich podali žalobu, že vraj videli, ako starý Bosák obťažuje nejakú dievčinu od susedov, a ona potom bola tehotná. Ale že aj potratila, a preto sa odtiaľ odsťahovali, aby už neboli reči," ukončí mama.

„Fúha," vydýchnem, „ktovie, odkiaľ má Kýčka také informácie. A vôbec, veď to povedala ona, nie? Takže to vôbec nemusí byť pravda," hovorím mame.

„Veď hej, ale aj tak sa radšej drž ďalej od ich domu, nie že si na teba spraví Bosák zálusk."

Och... tieto mamine poznámky ma raz donútia odísť z domu. Veď prečo by si mal na MŇA niekto robiť zálusk, ešte k tomu chlap - a má tu celú rodinu - ktorý sa sem len teraz prisťahoval? Aj tak si myslím, že si to Kýčka celé vymyslela. No čo už, pravdu sa teraz aj tak nedozviem.

Keď už som teda v kuchyni, zoberiem si džús a poberiem sa do izby. Nemám čo robiť, tak si aspoň pozriem nejaký dobrý film.