Jednoducho láska

Štrnásta kapitola

     „No čo, ako bolo?" prebudí ma mamin hlas. Rozospato sa rozhliadnem po miestnosti, v ktorej sa nachádzam. Hnedo-biele steny, veľká svetlá skriňa a vedľa nej vysoká lampa. Okrem týchto vecí ešte veľa ďalších drobností. Áno. Je to moja izba.

     Trochu dezorientovane sa pozriem na mamu a snažím sa pochopiť, čo sa ma pýta. V mysli sa vrátim späť k včerajšiemu večeru.

     Zastávka.

     Ja a Paťa.

     Banda úchylákov.

     Ruky. Veľa rúk.

     Bezmocnosť.

     Strach.

     Ben a Viktor.

     Pocit oslobodenia.

    Benovo auto.

     Hudba z rádia.

     Ticho.

     Snažím sa to všetko vypudiť z mysle. Snažím sa sústrediť na príjemné veci.

     „Prepáč, čo si hovorila?" opýtam sa jej a pozriem na ňu. Už som úplne prebudená.

     „Že ako bolo?" usmeje sa a sadne si ku mne na posteľ. Chvíľu váham, čo mám povedať. Nechcem spomenúť nič nevhodné. Pre istotu. Spomeniem si na dôvod, kvôli ktorému som včera večer išla vonku. Môj brat. Kto vie, ako bolo jemu. Doteraz som na neho vôbec nemyslela.

     „Celkom sa to dalo," poviem napokon, lebo mama ma už prepaľuje pohľadom.

     „Aj si niekoho stretla?" vyzvedá ďalej.

     „Bena a Viktora. A ešte zopár ľudí zo školy," prezradím jej aspoň niečo. Takú polopravdu.

     „Aha... A ty s Benom..."

     „Prepáč, musím ísť do kúpeľne..." skočím jej do reči a dvíham sa z postele. V podstate sú dva dôvody, prečo chcem odísť z maminho dosahu. Prvý dôvod je, že mi vážne treba cikať. A ten druhý, povedala by som že je hlavnou príčinou môjho odchodu z izby, že nechcem, aby spomínala Bena a mňa.

     V kúpeľni si pustím studenú vodu a opláchnem si tvár. Rukami sa opriem o umývadlo a pozriem sa na svoj odraz v zrkadle. Nespoznávam sa. Hľadí na mňa strhaná bledá tvár s tmavými kruhmi pod očami. To predsa nemôžem byť ja, pomyslím si. Vlasy mám rozpustené a visia mi popri tvári.

     Spomeniem si na Paťu. Musím jej napísať. Hneď ako sa vrátim do izby, vezmem si zo stola mobil a začnem písať správu. Mama ešte stále sedí na posteli, vôbec nezmenila polohu. Skúmavo sa na mňa pozerá, až neviem, ako mám reagovať. Napokon preruší mlčanie: „Stalo sa niečo? Zdáš sa mi nejaká čudná."

     „Nič, som iba unavená," poviem, aj keď by som bola najradšej, keby si nič nevšimla. „Bola si už pri Peťovi?" spýtam sa, aby som upriamila jej pozornosť na niekoho iného, ako som ja.

     „Nebola som. Keď som išla okolo, ešte spal. Bolo ho počuť chrápať až na chodbu," usmeje sa mama.

     Zaujímalo by ma, kedy prišiel domov. Vlastne, ani neviem, o koľkej som prišla ja. Keď sa však nad tým zamyslím, zistím, že nechcem vedieť.

     Zapípa mi mobil. Odpísala mi Paťa. Vrhnem sa na telefón, zatiaľ čo mama vstáva z postele a odchádza z mojej izby. Len čo za sebou zatvorí dvere, znova mi príde správa. Tentokrát je to Ben.

    Ahoj Lucia. Keď sa ti bude dať, tak sa mi prosím ťa ozvi, chcem vedieť, či si v poriadku.

     V poriadku? Neviem, či sa to dá nazvať práve tak. Akokoľvek sa snažím nemyslieť na predošlý večer, stále ma prenasledujú dotieravé myšlienky. Jedno je isté. Už nikdy to nebude ako predtým.