Jednoducho láska

Dvadsiata tretia kapitola

     Stretneme sa o tretej pri ceste k studničke.

     Tak, správa odoslaná. Už sa len odhodlať tam aj naozaj ísť. Do tretej mám ešte dosť času, takže sa zatiaľ idem v pokoji naobedovať, predsa len, mama ma volala k stolu už pred niekoľkými minútami.
     Obaja moji rodičia už sedia, pripravení pustiť sa do jedla. Prichádzam práve včas, aby som sa k nim pridala. Podáva sa jedno z mojich obľúbených jedál - cestoviny s tuniakom a ako dezert ríbezľový koláč, ktorý som piekla dnes ráno. Peťo, len čo príde k stolu, naberie si za plný tanier a začne hltať, akoby týždeň nejedol.
     Len čo sa všetci naobedujú, vstanem od stola, cestou ešte oznámim: ,,Poobede sa pôjdem prejsť." S tým odídem do svojej izby, aby som sa na dnešné stretnutie s Benom náležite pripravila.
     Keďže leto je v plnom prúde,  každý človek sa potí už len pri pomyslení na akúkoľvek fyzickú aktivitu. Výnimkou nie som ani ja.  Totiž hneď, ako za sebou zatvorím dvere môjho malého kráľovstva,  vpáli mi dnu mama ako kométa so slovami, že treba povysávať a poumývať podlahu v celom dome. A že to nepočká, takže to mám urobiť teraz, lebo ona nestíha, ide preč. A ako rýchlo prišla, rovnako rýchlo odíde.
     Nuž, nezostáva mi iné, ako kopnúť do vrtule, aby som všetko stihla. Zamierim si to rovno do skladíka s upratovacími potrebami a vyberiem potrebné nástroje na čistenie podlahy. Idem na to!
    
     Pred nečakaným upratovacím maratónom som mala v pláne stihnúť kúpeľ, lenže teraz stíham jedine rýchlu sprchu. Dnes si chcem dať na výzore extra záležať.
     Zvlnené vlasy si vyčešem do chvosta, ale pár prameňov nechám voľne spustených. Pri mejkape si dávam načas, chcem, aby bol dokonalý. Aj keď je vonku príšerne teplo a pravdepodobne sa celá moja snaha roztečie.
     Zo skrine vyberám svetlomodré madeirové šaty nad kolená, k tomu biele tenisky. Napriek tomu,  že idem do lesa, nebojím sa, že si ich zničím.  Predsa len, nepršalo už vyše týždňa.
     Tak. Prišiel čas stretnutia, a ja som nervózna. Každou chvíľou viac a viac. O trištvrte na tri sa už dlhšie nemôžem zdržiavať, takže s odhodlaním, ale aj poriadnou nervozitou opúšťam bezpečie domova. Mobil si schválne nechávam doma, nech sa s ním nevláčim po lese. Nemám so sebou totiž ani žiadnu kabelku.
    
    
     Ben zvyčajne chodí na stretnutia prvý,  tentokrát však prichádzam skôr ja. O minútu, či dve, ho už vidím kráčať mojím smerom.
     Kráča rázne, vyzerá, že je celkom vyrovnaný. Aj on si dal záležať na výzore. Svetlá polokošeľa s hnedými krátkymi nohavicami, svetlé tenisky. Celkovo obaja pôsobíme, ako keby sme išli niekam do mesta, nie do lesa.
     ,,Prepáč, ak si na mňa musela dlho čakať," povie Ben a neisto sa na mňa usmeje. Takže som sa v odhade mýlila. Ani on nie je vo svojej koži.
     ,,V pohode, nemeškáš," prehovorím,  tentokrát sa zaobídem bez uvítacieho bozku a objatia.
     Zájdeme cestičkou viac do lesa. Bez slov. Kráčam prvá, Ben ma hneď nasleduje.
     Po niekoľkých metroch prídeme  k studničke. Je napoly schovaná medzi stromami, na kúsku čistinky je postavená lavička.
     Sadnem si na ňu a čakám. Ben, zatiaľ stále mlčky, si ma  obzerá skúmavým pohľadom. Nezačínam prvá, chcem, aby sa rozhovoril on. Chodí pomedzi stromy hore-dole.
     ,,To nedorozumenie ma mrzí," ozve sa napokon.
     ,,Nemyslím, že sa to nazýva nedorozumením. Skôr by som povedala, že je to podraz," odseknem, vôbec nemienim byť príjemná.
     ,,Dovoľ mi vysvetliť ti to." Na toto neodpovedám, iba očami naznačím, aby pokračoval.
     ,,Hlásil som sa na školu, to je pravda. Aj ma tam prijali. Lenže všetko to bolo z donútenia. Môžeš hádať, kto má na tom zásluhy. Mohol som do nekonečna hovoriť, ako tam nechcem ísť, že ma medicína absolútne nezaujíma. Ale ako keby som to rozprával stene. Keď si otec postaví hlavu, nikto a nič ním nepohne. Dokonca sme sa kvôli tomu nejaký čas vôbec nerozprávali. On bol tvrdohlavý, ja nahnevaný."
     ,,Takže čo teraz?" položím otázku, na ktorú túžim poznať odpoveď.
     ,,Obávam sa, že moja snaha o vlastné rozhodnutie stroskotá," povie unaveným hlasom Ben. Akoby tú snahu už dávno nemal. Alebo...?