Jednoducho láska

Jedenásta kapitola

     „Pati? Mohla by si ma prosím ťa kryť?" volám mojej kamarátke a snažím sa stáť tak, aby som nestratila signál.  

     „Jasné. A kde vlastne si?" zvedavo sa pýta.

     „S Benom. A asi s ním budem až do večera, tak by si mohla povedať mojej mame že som bola u teba. Pre istotu, ak sa bude pýtať."

     „To vieš, že hej."

     „Si poklad. Ďakujem, pa," rozlúčim sa s ňou a poberiem sa za Benom k lavičke, ktorú tam niekto veľmi prezieravo postavil.

      „Ben? Odkiaľ vieš o tomto mieste?" zvedavo sa spýtam, keď k nemu prídem.

     „Od tajného zdroja," pozrie sa na mňa prenikavo modrými očami a pobavene žmurkne.

     „Nemáš tých tajných zdrojov nejako veľa?"

     „Nie, nie. To je ten istý. Ale jeho meno ti neprezradím, sľúbil som," hovorí Ben, keď vidí, že mu chcem skočiť do reči.

     „Ako chceš. Tak mi aspoň povedz, ako je možné, že máš nachystané všetky tieto veci," ukážem na pripravené jedlo. Ben sa zasmeje a vezme ma do náručia.

     „Vieš, toto som chcel už dlho. A dnes, keď sme sa dohodli, že spolu pôjdeme domov, mi napadlo, že môj plán uskutočním. Tak som sa ulial z poslednej hodiny a išiel som na malý nákup," vysvetľuje mi.

     „Vieš, že ťa mám veľmi rada?" položím mu rečnícku otázku a pobozkám ho. Ben ma v mojej aktivite podporí a začne ma bozkávať tak, že zabudnem na všetko vôkol a vnímam iba jeho. Ani neviem ako, ocitnem sa na rozprestretej deke v tieni veľkého smreka. Benova prítomnosť ma unáša na doposiaľ neznáme miesta.

     Netuším, ako dlho sa bozkávame, ale mne na tom nezáleží. Som šťastná, že som s ním. Ben ma hladká po vlasoch aj chrbte. Ja ho jednou rukou objímam okolo pása a druhou mu tiež blúdim po chrbte. Pritiahne si ma ešte bližšie k sebe a na chvíľu ma prestane bozkávať. Otvorím oči, aby som ho mohla vidieť. Usmieva sa na mňa.

    „Na toto len tak ľahko nezabudnem," povie a pobozká ma na čelo. Tiež sa naňho usmejem a opriem sa hlavou o jeho rameno. Snažím sa upokojiť moje srdce, ktoré bije v divokom rytme.

  „Aj keď nerada, ale o chvíľu budem musieť ísť domov," zamrmlem mu do trička. Vtedy sa Ben odo mňa trochu odtiahne.

     „V tom prípade musíme dohnať, čo sme zameškali." Spýtavo sa na neho pozriem, lebo ešte stále neviem celkom normálne uvažovať.

     „To jedlo. Určite si už hladná," povie pobavene a zasmeje sa, keď vidí môj nechápavý výraz. Jasné. Myšlienka na jedlo mi úplne vyfučala z hlavy vo chvíli, keď ma Ben pobozkal.

     „Tak poďme," potiahnem ho za ruku a spolu sa postavíme. So smiechom prídeme bližšie k lavičke, kde zostali všetky veci. Ben vybaľuje občerstvenie, do plastového pohárika mi naleje pitie. Začneme jesť a ja si v mysli prehrávam dnešný deň v škole, ale myšlienky mi hneď uletia k Benovi.

     Stále nejako nechápem, ako sa všetko tak náhle udialo. Som s tým najkrajším chalanom, akého som kedy videla, ktorého chce takmer každé dievča v našej škole a o ktorom viem akurát len toľko, že sa sem presťahoval aj s rodinou. Ale viem aj to, že mi tak veľmi prirástol k srdcu, že nechcem ani len pomyslieť, čo by sa so mnou stalo, keby sa so mnou rozišiel.

     Lebo jedno viem na isto. Ja by som ho nikdy nenechala dobrovoľne odísť, pretože ho mám veľmi rada. Pretože...

     Z myšlienok ma vytrhne Benov hlas.