Jednoducho láska

Dvadsiata druhá kapitola

     „Vladimír Bosák," podáva vystretú pravicu Benov otec tomu môjmu.

     „Jano Roháč, teší ma," potrasú si chlapsky rukami. Ich manželky si až tak nepotrpia na formalitách, takže sa o čosi priateľskejšie predstavia a zvítajú bozkom na líca.

     „Tak teda, toto je Ben," so stiahnutým hrdlom prehovorím smerom k mojim rodičom a konečne im oficiálne predstavím môjho princa na bielom koni. Ocko mu vyjadrí sympatie podaním ruky a potľapkaním po pleci a mama ho srdečne vybozkáva na obe líca.

     Ja neobídem horšie – Benova mama ma objíme a láskavo sa na mňa pozrie a jeho otec mi podá ruku a diplomaticky prednesie zoznamovaciu formulku.

     „Martinka, nože poď usadiť našich hostí," ozve sa môj otec a spolu s mamou vedú Benových rodičov do našej obývačky.

     Alena, pani Bosáková, sa trochu napäto usadí na gauči vedľa svojho manžela, ktorý má momentálne od prívetivého postoja ďaleko. S výrazom nedotknuteľného sa Vladimír v tichosti venuje svojmu poháriku whisky, zatiaľ čo nezaujato sleduje dianie okolo.

     „A vaša dcéra dnes nepríde?" položí otázku moja mama, zatiaľ čo návšteve núka pripravené občerstvenie.

     „Lianka sa ospravedlňuje, no povinnosti ju zdržali mimo domu," odvetí Alena. Zoberie si ponúkaný zákusok s kávou a pokúša sa udržať uvoľnený postoj, aj keď nervozitu na nej stále istým spôsobom vidno.

     Ben a ja sedíme vo veľkom, širokom kresle, pohodlne sa tam obaja zmestíme a zatiaľ sa nezapájame do rozhovoru. Keďže s nikým priamo nekomunikujem, na chvíľu sa zahĺbim do vlastných myšlienok. Práve premýšľam, či tu Ben po návšteve ešte chvíľu zostane, keď začujem moje meno. Zbystrím, a pozriem na prítomných v našej obývačke.

     „Práve som sa pýtal tvojich rodičov, kam sa chystáš na vysokú školu, Lucia," ozve sa spoza pohárika Vladimír, mierne pobavený, že ma zastihol nepripravenú.

     „Viete, ešte som nad vysokou školou tak intenzívne nepremýšľala, aj keď skôr si myslím, že sa po maturite chcem uberať inou cestou, než je ďalšie štúdium," snažím sa o uspokojivú odpoveď, hoci sa mi to ku spokojnosti pána Bosáka zjavne nepodarilo, súdiac podľa jeho zachmúreného obočia.

     „A kam sa hlási váš Benjamín?" pýta sa moja mama. Nechce sa nechať nikým zahanbiť, najmä vo vlastnom dome. Slova sa ujme jeho otec: „Rovnako, ako to pred dvomi rokmi urobila naša dcéra, aj Ben sa hlási na lekársku fakultu. Samozrejme na Masarykovej univerzite. Tam som študoval ja a predtým aj môj otec," hrdo hovorí Vladimír a ešte viac sa vystrie.

     Môj ocko sa toho chytí a začne sa s Bosákovcami rozprávať o lekárstve, o kariére Vladimíra, zisťuje dôležité aj menej zaujímavé informácie. Mamu to, zdá sa, tiež celkom zaujíma, pretože si sadá bližšie k ockovi, aby jej nič neuniklo.

     Ja si však nevšímam žiadne reči o lekároch a absolútne ma nezaujímajú slávni známi pána Bosáka. Cítim sa, akoby ma niekto prefackal. A to poriadne.

     Ben sa na mňa len v tichosti pozrie, lenže neviem, čo by som mu povedala, alebo ako mám na neho vôbec reagovať. Dokonca už ani nechcem sedieť v jeho blízkosti. Začína to vo mne vrieť. Neviem sa dočkať konca návštevy, už netúžim, aby u nás Ben zostal o niečo dlhšie. Najradšej by som ho poslala preč už hneď. Keby som tak mohla... Lenže nemôžem.

     Ešte hodinu trpím prítomnosť rodiny Bosákovej, odpovedám iba na priame otázky a do debaty sa nezapájam. Zdvorilý úsmev si držím na tvári iba kvôli mame, aby sa pre moju pokazenú náladu necítila aj ona nepríjemne.

     Nadišiel čas, kedy sa Alena, Vladimír a Benjamín poberajú domov. Vyprevadenie návštevy ku dverám, prianie pekného večera a dobrej noci. Ben sa ma snaží na rozlúčku pobozkať, ja sa od neho však odvraciam a keď sa za nimi zatvoria dvere, okamžite odchádzam do svojej izby.

     Musím v sebe spracovať pocit zrady. Pocit krivdy. Pocit ublíženia.

     Zrazu mi pípne správa od Bena. No super, pomyslím si, už len toto mi tu chýbalo. Najprv nechcem mobil ani zobrať do ruky, nakoniec však zvíťazí zvedavosť a správu si prečítam.

     Luci, prepáč mi, že si sa to dozvedela takýmto spôsobom. Chcel som sa s tebou o tom porozprávať. Teda stále aj chcem. Dúfam, že mi dáš šancu vysvetliť ti to, nerád by som ťa kvôli takejto hlúposti stratil... Môžeme sa zajtra stretnúť?

     Tak on si myslí, že je to hlúposť? Zatajiť mi fakt, že na jeseň odchádza do Čiech študovať, je podľa neho hlúposť? Nemôžem uveriť vlastným očiam, že mi niečo také vôbec mohol napísať!

     Odhodím mobil na posteľ, odpisovať sa neunúvam. Nech si uvedomí, ako ma zradil. Navyše pred jeho aj mojimi rodičmi.

     Radšej si idem pustiť na počítači nejaký film, nech sa trochu upokojím. Veď takáto nahnevaná snáď ani nezaspím!

     Rozhodnem sa, že si pustím Slunce, seno, jahody – to ma vždy dokáže pobaviť a aspoň prestanem myslieť na Bena. Lenže Venca s Blaženou ešte ani nestihnú zájsť do lesa, už mi pípne ďalšia správa.

     Otrávene pozriem na mobil hodený na perine, už mi na jazyk prichádzajú všakovaké slová, ktorými viem opísať, ako nechcem Bena ani vidieť, keď si všimnem, že to nie je správa od neho. Píše mi moja záchrankyňa Paťa. Že vraj, ako dopadla návšteva.

     Ani neviem prečo, vytočím jej číslo a o pár sekúnd jej všetko porozprávam.

     „Ach, Pati, nevieš si predstaviť, ako ma to naštvalo. Neviem, či s ním chcem vôbec zajtra hovoriť," sťažujem sa mojej takmer sestre.

     „To verím. Aj keď to pokašľal, podľa mňa by si mu mohla dať šancu aspoň vysvetliť ti to. Aby to urobil on, nie jeho otec. Veď si mi predsa povedala, že ho ani nepustil k slovu," dohovára mi Paťa, a ja v kútiku duše viem, že má pravdu. Len si to ešte nechcem sama pred sebou pripustiť.

     „Bojím sa, že to bude celé ešte horšie, ako to je teraz," zverím sa so svojou najväčšou obavou, „čo keď v tej škole na mňa zabudne, čo ak toto všetko, čo sme spolu zažili bol z jeho strany iba úlet? Dobrá zábava, pokým odíde študovať?"

     „To si nemyslím. Veď sa na seba pozrite, keď ste spolu, tak okolo vás nič iné neexistuje," povie Paťa a ja z nej cítim úsmev, napriek tomu, že je na druhej strane telefónu.

     „Ja viem," pošepnem, pretože sa mi do očí tlačia slzy, „len sa toho bojím, to je celé," ukončím to so sebaľútosťou v hlase a nechám sa utešovať od mojej osobnej terapeutky bez diplomu.

     Len čo ukončíme hovor, rozhodnem sa, že topredsa len skúsim. Dať Benovi možnosť vysvetlenia. Ale čo bude potom...? Nuž,verím, že to pre nás oboch dopadne dobre. Neskutočne sa bojím zlomeného srdca,pretože ak mi ho zlomí Ben, bude to veľmi bolieť. Pretože som práve zistila, že sa môžem na nehoakokoľvek hnevať, stále ho milujem.