Daughter of the Mafia

13

Cesta do Kórei nám trvala vážne dlho. Šli sme po diaľnici a rozprávali sa.
,,Koľko máš vlastne rokov?"opýtala som sa Nicka.
,,25. Ty?"na sekundu sa na mňa pozrel, no hneď dal svoj pohľad na cestu.
,,22"Nick sa usmial a jeho ruku položil na moje koleno.
,,Tak to nie sme od seba vekovo ďaleko"zasmial sa. Ja som sa na neho usmiala a svoju pozornosť presmerovala na výhľad z okna. Väčšinou som videla iba auta, ktoré sa predbiehali jedno za druhým. Pomaly ma to uspávalo až pokiaľ som nezaspala úplne.

Zobudila som sa až na pocit vypnutého motora. Pozrela som sa na Nicka.
,,Sme tu"povedal.
,, Čože? Ako dlho sme cestovali? Kde to sme?"
,,Spala si 16 hodín"Nick sa zasmial. 16 hodín...
,,Ako to..."
,,Asi si ten spánok už potrebovala. To nič. Vystupujeme"Nick otvoril dvere a vyšiel z auta.
,,Kde to sme?"opýtala som sa.
,,U teba doma"pozdvihla som jedno obočie.
,,Ako si to urobil?"
,, To je moje tajomstvo, srdiečko"nepovedal mi to.
,,Si si istý, že je to ten správny dom?"Nick prikývol.
,,A čo teraz?"
,,Zazvoníme a vstúpime dovnútra"povedal.
,, Nemyslím si, že to bude dobrý nápad"pochybovala som. Predsa je pre mňa otec ako cudzí človek.
,,Ver mi, zlatko"prišli sme k dverám a Nick zazvonil. Chvíľku sme čakali, čo sa bude diať. Bola som v strese, predsa si nikoho z nich takmer nepamätám.
Dvere sa otvorili a v nich stál vysoký muž okolo 178 centimetrov, so svetlo hnedými vlasmi a zásterou okolo pása.
,,Dobrý deň"pozdravila som sa spoločne s Nickom. Muž sa na mňa pozeral a vôbec si Nicka nevšímal. Žeby ma spoznal?
,,Dobrý...deň"bol zmätený a ja som sa bála. Čo sa stane ďalej?
,,Mal by tu bývať môj otec..."nedohovorila som, pretože mi skočil do reči.
,,Lara!"vtiahol si ma do náruče.
,, Bože môj, moje krásne dievča"v jeho hlase bol počuť plač. Odtiahol sa odo mňa, ale ruky nechal položené na mojich ramenách. Prezrel si moju tvár.
,,Vyrástla si..."slzy mu stekali po tvári. Zmätene som sa na neho pozerala. Je to môj otec?
,,Pamätáš si ma?"opýtal sa.
,,Ste...môj otec?"muž nahodil prekvapený výraz, no zakrútil záporné hlavou.
,,Nie, zlatko. Volám sa Jin. Som ako tvoj strýko"opäť ma objal. Jeho objatie bolo hrejivé, plné lásky a šťastia. Akoby čakal na toto objatie celé roky.
,,Poďte dovnútra, nech sa neprechladíte"jemne ma potiahol dovnútra teplého domu. Až teraz som si uvedomila aká mi bola zima. Pozrela som sa na Nicka, či je so mnou a bol. Stál pri mne ako vždy.
,,Moja krásna, tak si mi chýbala, bál som sa, že ťa nikdy neuvidím"doviedol nás do kuchyne.
,,Sadnite si. Dám vám niečo pod zub, určite ste hladní"mal pravdu.
S Nickom sme si sadli vedľa seba. Pod stolom som sa dotkla jeho ruky na čo mi dlaň vzial do tej jeho.
Pred mojimi očami sa mi objavovali rozmazané záblesky spomienok v tomto dome.
,,Nech sa páči. Jedzte moje deti"pred nás dal dva taniere s našou večerou do ktorej sme sa hneď pustili. Muž si sadol za stôl a pozoroval ma.
,,Ako sa máš, Lara?"opýtal sa ma.
,,Prečo ma tak voláte?"
,,Zlatko ako to myslíš?"bol zmätený, no zmätenejšia som bola ja.
,,To nie je moje meno. Volám sa predsa Moon. Celý život ma takto ľudia volali"ak teda nepočítam tie roky, čo som bola iba číslo.
,,Lara je tvoje meno. Tvojej matke sa to meno veľmi páčilo"
,,Nevedela som o tom..."Jin sa dotkol mojej ruky a pohladil ju.
,,Veľa veci nevieš"pozrela som sa na neho.
,,Poviete mi ich?"
,,Tykaj mi, zlatko. A to je príbeh na niekedy inokedy. Teraz nie je vhodná doba"usmiala som sa na neho.
,,A kde je otec?"opýtala som sa.
,,Musel odísť aj ostatnými. Ale každú chvíľu by tu mali byť"prikývla som. Po jedle nám Jin ukázal moju a Nickovu izbu. Následne sa Jin s Nickom porozprával a ja som zatiaľ preskúmala dom. Bolo mi to tu známe a útulné. Mala som pocit domova, ktorý mi toľké roky chýbal.

Sedela som s Nickom na posteli a rozprávala sa. Svoju hlavu som mala položenú na jeho ramene.
,,Bojím sa ako bude otec na mňa  reagovať"
,,Na teba úžasné. Na mňa už nie veľmi dobre, keď si vezmem, že ako ma len tvoj strýko vypočúval"zasmiala som sa a pozrela sa na neho.
,,Ďakujem ti za všetko, Nick"povedala som.
,,Pre teba urobím aj to posledné"opäť som sa usmiala a mierne začervenala.
,,Neviem, či si zaslúžim mať na blízku niekoho takého ako si ty"povedala som s mierným smútkom v hlase.
,,Prečo by si nemala?"
,,Som hrozný človek"pozerala som sa do zeme.
,,A neviem, či ti to budem môcť niekedy opätovať"Nick ma chytil za tvár a donútil ma pozerať sa na neho.
,,Nezamýšľaj sa nad takýmito hluposťami, srdiečko. Som tu a navždy budem, nepotrebujem od teba nič opätovať. Ty mi úplne stačíš. Už len to, že tu sedíš pri mne je moja odmena, ale ak mi chceš niečo opätovať, bozk mi stačí"opäť ma donútil sa usmievať. Na nič som nečakala a svoje pery priložila na tie jeho. Jeho ruka skĺzla po mojom chrbte na môj pás, zatiaľ čo jeho druhou rukou ma hladil po chrbte.
Mierne som ho strčila, aby si ľahol na posteľ a obkročmo si na neho sadla.
,, Čo to robíš?"opýtal sa so smiechom a vzrušením v hlase.
Vzala som jeho ruky a položila si ich na moje boky, zatiaľ čo ja som so svojimi prešla pod jeho tričko a prechádzala mu po jeho hrudi.
Potrebovala som cítiť jeho dotyky. Rukami mi pohol mojimi bokmi dopredu na čo som potichu zavzdychala.
Telom som si ľahla jeho jeho hruď. Nick ma jeho rukami objal a pritlačil si ma k jeho telu bližšie. Akoby sa bál, že mi niečo ublíži.
Takto bez slova sme ležali niekoľko minút pokiaľ z dola neboli počuť hlasy. Odtiahla som sa od Nicka a posadila sa na posteľ, pretože každú chvíľu mohol dovnútra izby niekto vstúpiť. Čo sa aj po minúte stalo. Na dvere sa ozvalo zaklopanie a následne dovnútra vstúpil Jin.
,, Poď dole, Lara. Niekto by ťa rád videl"prikývla som.
,, Hneď som tam"Jin odišiel.
,,Nick, bojím sa"povedala som. Postavil sa a podišiel ku mne.
,,Nemáš sa čoho báť. Určite budú celý bez seba, že ťa konečne pri sebe majú"
,,Ale-"
,,Žiadne ale, choď k nim"povzdychla som si. Chytila som ho za ruku a pomalým krokom s ním vyšla z izby. Následne som pomaly šla dole schodmi, kde ma už čakali ostatní. Nicka som pustila a zastavila pod schodami.
,, Dobrý deň"pozdravila som sa. Všetci na mňa presmerovali ich pozornosť. Boli to známe tváre, no nie len z detstva, ale aj z nedávnej misie. Muž s ktorým som sa bila na streche vyšiel spomedzi všetkých a podišiel ku mne.
,,Vedel som, že si to bola ty. Nikto mi neveril"pritiahol si ma do náručia.
,,Vyzeráš presne ako tvoja matka"povedal. Počula som vzlyky, ktoré vydával muž pri mne.
,,Veľmi ma to mrzí, dcérka"povedal a odtiahol sa odo mňa. Jeho zaplakané oči sa pozerali na mňa.
,,Si nádherná"opäť ma objal. Objatie som mu neopätovala. Predsa bol pre mňa ako cudzí.
Jeho pozornosť bola presmerovaná na Nicka, ktorý stál za mnou.
,,A ty si kto?"opýtal sa. Nick podišiel ku mne.
,,Volám sa Nick, pane. Priniesol som vám dcéru"
,,Aký máte vy dvaja medzi sebou vzťah?"pozreli sme sa na seba navzájom. Začala som sa červenať.
,,Boli sme spoločne v ústave"Taehyung, teda môj otec chcel niečo povedať, no skočila som mu do reči.
,,Zachránil ma zo zlých rúk a bol pri mne vtedy, keď som to potrebovala"pozerala som sa na Nicka, ktorý sa na mňa usmial.
Taehyung si všimol ako sa na seba pozeráme a zdá sa mi, že sa mu to nepáčilo. Chcel niečo povedať, no zastavil ho ďalší muž, ktorý podišiel ku mne a predstavil sa mi.
,,Ahoj, Lara. Som Junkook. Ako malá sme boli stále spolu, ale neviem či si spomínaš"pravdu povediac mi jeho tvár bola veľmi známa. Snažila som sa spomenúť na nejakú spomienku, no márne. Akoby všetky boli preč.
,,Prepáč...nepamätám si"bolo mi z toho blbo. Jungkook prikývol a opatrne ma objal.
,,Urobíme nové spomienky, opäť sme spolu"spolu...opäť som medzi rodinou dlho nevidenou. Aj keď nie s celou...