Daughter of the Mafia

11

Cítila som, že sa vlak zastavil. Otvorila som oči. Bolo ráno. Nick stále spal a tak som ho zobudila, pretože som počula hlasy.
,,Nick"jemne som s ním zatriasla. Zobudil sa.
,,Čo sa deje?"opýtal sa.
,,Niekto tu je"posadil sa. Vtedy za dvere od vagóna otvorili.
,,Čo tu robíte?! Okamžite z tadiaľ vypadnite, inak zavolám políciu!"rýchlo sme sa postavili a utekali von so smiechom.
Zastavili sme až niekam pri obchode, kde sme sa skryli za roh v uličke a smiali sa.
Po chvíľke sme sa ukľudnili a pozreli sa na seba.
,,Nie si hladná?"opýtal sa.
,,Aj áno. Včera som nejedla vôbec nič"usmiala som sa.
,,Ale odkiaľ zoženieme peniaze?"opýtala som sa.
,,Na čo ti sú peniaze? Aj tak sme už kriminálnici"chytil ma za ruku a potiahol k obchodu.
,,Nick, nie. Budeme zbytočne na seba upozorňovať"zastavila som ho.
,,A čo chceš robiť? Prosiť okoloidúcich o milosť aby nám dali peniaze?"opýtal sa.
,,Nie, ale..."
,,No tak vidíš"nenechal ma dohovoriť a opäť ma potiahol za ruku do supermarketu.
Vstúpili sme dovnútra. Prvý krát som bola v niečom takomto. Bolo to obrovské.
,,Ako to chceš urobiť?"opýtala som sa.
,,Pôjdem niečo vziať a ty zatiaľ sa choď skryť na toalety. Prídem pre teba"prikývla som a urobila tak, ako mi povedal.
Vstúpila som na toalety v ktorých sa nachádzali štyri wc, umývadlá a veľké zrkadlo.
Pozrela som sa na dievča v odraze zrkadlá...nespoznávala som sa. Veľmi dlho som sa v zrkadle nevidela. Nevidela som tie jazvy, ktoré mám po celom tele a tvári, chudá postava, ktorá mala nedostatok živín a vitamínov...mala v sebe iba chemikálie vďaka ktorým ju mohli ovládať...pod mojimi hnedými očami sa nachádzali tmavé kruhy a na perách trhliny od suchých pier kvôli nedostatku vody. Pozrela som sa na svoje dlane na ktorých som videla krv cudzích ľudí, ktorým som vzala život. Kvapkalo z nich a vytváralo na podlahe mláku krvi.
Zatočila sa mi hlava, chytila som sa za ňu a spadla. Nepravidelne som dýchala, pred očami sa mi zatmelo a bolo mi na odpadnutie.
Dvere od toalety sa otvorili a dovnútra vstúpila mladá, štíhla žena s blond vlasmi a modrými očami, ktorá mala na sebe ružové šaty.
Pribehla ku mne.
,,Slečna, ste v poriadku? Čo sa stalo?"opýtala sa.
,,Je mi zle..."povedala som slabým hlasom.
,,Pili ste niečo?"záporné som pokývala hlavou. Začala niečo hľadať v svojej bielej kabelke a po chvíli vytiahla fľašu s vodou.
,,Akurát kúpená, napite sa"priložila mi fľašu k ústam a mierne ju naklonila.
,,Pomaly pite, nech si telo zvykne. Lepšie?"prikývla som na znak súhlasu. Vážne mi to pomohlo. Začala som normálne vidieť.
Dovnútra vstúpil Nick.
,,Moon!"pribehol ku mne a prezrel si ma.
,,Čo sa stalo?"opýtal sa.
,,Našla som ju tu takto sedieť. Prišlo jej zle, tak som jej dala napiť. Pravdepodobne bola iba dehydratovaná"povedala žena.
,,Ďakujem vám, že ste sa o ňu postarali"Nick sa na ženu usmial a pomohol mi vstať.
Boli sme na odchode, no predtým, než sme odišli som sa ďakovným pohľadom pozrela na ženu, tá sa usmiala.
,,Musíme odtiaľ hneď vypadnúť..."povedal Nick. Prikývla som a zrýchlila krok.

Vyšli sme von a namierili si to na parkovisko. Nick podišiel k cudzej motorke a nasadol.
Nejakým spôsobom ju naštartoval. Zavolal ma sadnúť si k nemu a tak som ho chytila za pás a oprela si hlavu o jeho rameno. Vyrazili sme pre mňa zatiaľ niekam do neznáma.

Zastavili sme na lesnej cestičke, ktorá bola prázdna. Všade bolo ticho a ani jednej živej duše.
,,Kam si nás do doviedol?"opýtala som sa. Nick nič nepovedal, iba ma chytil za ruku a jemne niekam ťahal. Zastavili sme pri rozhľadni na ktorú sme vyliezli a sadli si do nej.
Nick vytiahol jedlo s vodou a položil to medzi nás.
,,Vzal som od jednej pani z peňaženky peniaze"povedal. Pozrela som sa na neho.
,,Prečo?"
,,Pretože musíme sa nejako posunúť ďalej, nemôžeme tu ostať"vzala som si pečivo a zahryzla sa do neho.
,,Vieš kam by sme mohli ísť?"opýtal sa. Zamyslela som sa.
,,Chcela by som spoznať svojho otca...do Kórei"Nick prikývol.
,,A vieš kde ho nájdeš?"
,,Nie...neviem nič, ani to kde sme, či vôbec ešte žije...ja..."triaslo sa mi celé telo. Nick sa priblížil viac ku mne a vzal si ma do náručia.
,,Som s tebou a budem stále. Neopustím ťa"povedal. Trochu som sa ukľudnila a pozrela na neho. V jeho tmavo hnedých očiach som sa mohla roztopiť. Nick ma pohladil po vlasoch a jeho pohľad nespúšťal z mojich očí. Pozrela som sa na jeho pery, ktoré som chcela cítiť na tých svojich.
Mám to urobiť? Mám ho pobozkať? Ale čo, ak to niečo medzi nami pokazí? Bude stále ku mne taký úžasný?
Nerozmýšľala som dlho, pretože si Nick moju tvár pritiahol viac k sebe a jeho teplé pery priložil na tie moje. Jemné s nimi pohyboval a vychutnával si každý okamih, tak ako ja. Boli sme tu iba on a ja proti celému svetu. Proti Johnovi.
Rukou som sa dotkla tej jeho. Preplietli sme si prsty. Cítila som sa s ním v bezpečí...že mi nič nehrozí.
Vedela som, že ak sa stane, čo sa stane, on je ten, ktorý ma ochráni a obetuje jeho život pre mňa.
Nevedela som opísať moje city k nemu, no vedela som, že nech sa stane čokoľvek, stále budeme stáť po svojom boku pripravený na boj.
Tak ako on dokáže obetovať jeho život pre mňa, ja dokážem urobiť to isté.
On je ten, ktorému verím...