Daughter of the Mafia

25

Ticho v aute tentokrát nie veľmi príjemné. Zatiaľ čo Nick sledoval cestu, ja som bola zamyslená. Opäť som nad všetkým rozmýšľala.
,,Za chvíľu sme tam..."ozval sa. Moje telo sa triaslo. Nevedela som však či od strachu, že opäť uvidím toho ohavného muža alebo od vzrušenia, že ho konečne zabijem.
Bolo štyri hodín ráno, stále tma. Šli sme cez les, ktorý mi bol známy.
Nick zastavil na kraji cesty.
,,Aký máš pocit?"opýtal sa. Pozrela som sa na neho.
,,Mohlo to byť aj lepšie"povedala som.
,,Neboj sa, všetko dobré dopadne"chytil mi moju ruku a pobozkal ju.
,,Musíme sa obliecť"povedala som a pozrela sa na veci hodené vzadu na sedadlách. Nick prikývol a podal mi výzbroj na boj, ktorú zohnal.
Obliekla som sa do nej a do opasku si dala všetky zbrane, ktoré som mala pri sebe.
Oblečení sme vyšli z auta.
Odrazu sa z konca cesty objavilo svetlo z auta a tak som sa s Nickom skryla za to naše.
Keď auto zastavilo pri nás, nebolo mi všetko jedno. Bola som pripravená kedykoľvek zaútočiť.
Ľudia vystúpili z auta, no našťastie to boli iba chalani. Vyšli sme zo skrýše.
,,Čo tu sakra robíte?!"opýtala som sa ich.
,,Prišli sme pomôcť"povedal Jungkook.
,,To nie je váš boj! Odíďte!"bola som na nich nahnevaná.
,,Nie. Ako tvoj otec mám právo ti pomôcť zabiť človeka, ktorý ti ublížil. Myslíš si, že to tvoje nie niečo zmení?"podišli ku mne. Povzdychla som si a objala ich. Bola som zároveň aj rada, že ich vidím.
,,Tak fajn"povedala som, keď som sa od nich odtiahla. Predo mnou stál Taehyung, Jungkook, Jin, Namjoon a jeho manželka, Jimin a Jiwon...
Obrátila som sa na Nicka s ktorým som sa chytila za ruku.
Povedala som im rozkazy, náš plán a vybrali sa cez les k ústavu, ktorý sa nachádzal kilometer od nás.
Po ceste sme stretli nejaké hliadky, ktorým sme sa našťastie vyhli a nenarobili problémy skôr, než by sme tam prišli.
Nakoniec pár metrov od ústavu sme sa rozdelili na tri skupiny. Namjoon, jeho manželka, Jungkook šli do laboratória po chemikálie a protilátky, Jin, Jimin a Jiwon mali na starosti získať dáta všetkých ústavov a ja, Nick a Taehyung...zabiť Johna. Každý šiel inou stranou. My sme sa vybrali zadnými dverami, ktoré nás doviedli do kuchyne, kde nikto nebol.
Z kuchyne sme sa vybrali na chodbu, ktorá bola tmavá a rovnako ako v kuchyni tiež v nej nikto nebol. Prešli sme po nej bez problémov. Zastavili sme sa až pri telocvični z ktorej sa ozývali nejaké hlasy blížiace sa k východu, čiže k nám. S Nickom sme sa skryli za roh, no Taehyung to už nestihol. Z telocvične vyšli dvaja muži oblečený vo výstroji.
,, Čo tu robíte? Mali ste dávno byť v lietadle! No tak, poďme!"povedali prísnym tónom. Taehyung nechcel robiť problémy a tak šiel s nimi.
,,Čo teraz?"opýtala som sa Nicka. Bála som sa o Taehyunga.
,,Nič mu neurobia, pokiaľ nebude odporovať. Neboj sa, poďme ďalej"povedal. Prikývla som a potichu nasledovala Nicka.
Ocitli sme sa na chodbe s izbami.
,,Ako to, že tu nikto nie je?"opýtala som sa Nicka.
,,Netuším. Nerieš to"pokračovali sme. Ocitli sme sa na mnou veľmi známej chodbe, kde na konci bola Johnova kancelária. Triasla som sa.
Boli sme čoraz bližšie pri Johnovej kancelárií. Keď sme boli pri nej, priložila som ucho k dverám, či náhodou nebudem počuť nejaké hlasy, no bolo tam ticho.
Položila som ruku na kľučku, naposledy sa pozrela na Nicka a dvere otvorila. Do ruky som vzala zbraň a namierila ju na stoličku, ktorá bola chrbtom otočená k dverám.
,,Čakal som ťa"ozval sa. Hneď ako sme urobili krok dopredu sa spustil alarm.
John sa otočil ku nám. Pohľad na neho bol odporný. Mierila som mu zbraňou na tvár.
Pozrela som sa na Nicka, ktorý bez čakania podišiel k Johnovi a chytil ho za golier.
,,Tvoje posledné minúty budú bolieť"povedal Nick. John sa začal smiať ako psychopat.
,,Vy dvaja ste spolu zlatí, až sa mi chce plakať"povedal John. Nick mu vrazil päsťou do tváre na čo sa zatočil na stoličke a následne ho opäť chytil za golier.
,,Počúvaj ma pekne ty buzerant! Je mi jedno, čo si urobil mne, prišiel som tu len kvôli tomu, aby som sa pomstil za ňu a aby som si vychutnal tie chvíle, kedy budeš trpieť. Je mi jedno, či odtiaľto vyjdem živý alebo nie, ale tohto dievčaťa sa už viac krát nedotkneš ani len maličkom"v ten moment ma chytili dve obrovské ruky muža a odhodili moju zbraň smerom k Johnovi.
,,Hej!"zakričala som a chcela sa vyvliecť z jeho zovretia, no nepodarilo sa mi to. Nick sa pozrel mojím smerom, vtedy som videla Johna ako mieril na Nicka so zbraňou.
,,Nick, pozor!"zakričala som. Bohužiaľ bolo to neskoro. John vystrelil.
,,Nie!"Nick sa chytil za postrelené miesto a spadol na zem.
Ja som zatiaľ hlavou udrela mužovi do tváre a vymotala sa z jeho zovretia.
,,Tak...na čo ste to prišli?"opýtal sa provokačne John.
,,Dám ti hneď odpoveď!"rozbehla som sa na neho, no v tú chvíľu sa budova začala triasť.
,,Oh, zabudol som vám povedať, že máte minútu na to dokončiť, čo ste chceli...inak sa táto budova zrúti"opäť sa začal smiať ako šialený.
,,Tá minúta stačí na to aby som ťa zabila"zohla som sa pre zbraň, no John mi ju chytil skôr.
,,Nie, zlatko"pohladkal ma po tvári. Odkopla som ho od seba, tak silno, že telom narazil do steny.
,,Stále si silná"provokačne povedal.
,,To sa mi zíde"dodal. Namierila som na neho zbraň, no opäť sa budova začala triasť.
,,Čas sa ti kráti, zlatko"
,,Lara..."pozrela som sa na Nicka, ktorý silno krvácal.
,,Nie!"chcela som k nemu pribehnúť, no nemohla som.
,,Ty parchant! Za toto zaplatíš vlastným životom!"pribehla som k nemu a zhodila ho na zem. Udierala som ho päsťami do tváre ako šialená. Mal ju celú krvavú.
,,Zabijem ťa, ty idiot!"kričala som z plných pľúc. Muž, ktorý ma držal pribehol ku mne a odhodil ma od neho tri metre ďalej.
,,Dovidenia, zlatko"povedal John, keď ho muž vyzdvihol a podišli k oknu z ktorého následne skočili.
Priplazila som sa k Nickovi, ktorý bezvládne ležal na zemi v mláke krvi.
,,Nick!"zakričala som jeho meno cez všetok hluk a zároveň môj plač.
,,Nick, musíme odísť!"silno som plakala. Nick mierne pootvoril oči.
,,Uteč, Lara"povedal slabým hlasom.
,,Musíme ísť spolu!"strecha začala praskať a padať.
Dovnútra pribehol Taehyung s Jungkookom.
,,Lara, čo tu robíte?! Musíme odísť!"povedal Taehyung, ktorý práve pribehol k nám. Keď videl Nicka, kľakol si k nemu. Cez moje zaslzené oči som nemohla poriadne vidieť.
,,Nick, no tak! Si silný, prosím! Neopúšťaj ma, sľúbil si mi, že ostaneš so mnou!"vedľa nás spadol kúsok stropu.
Chcela som Nicka vziať na ruky, no bola som slabá.
Taehyung s Jungkookom bez váhania vzali bezvládne telo Nicka.
,,Vypadnime odtiaľto!"zakričal Taehyung.
Prezrela som si kanceláriu a všimla si počítač na stole. Rýchlo som sa po neho vrátila.
,,Lara! Vráť sa!"zakričal Jungkook. Hneď ako som vyšla z miestnosti, tak sa strop zrútil.
Behali sme cez rozpadajúcu sa budovu. Nakoniec sme dokázali z nej vyjsť.
Nastúpili sme do lietadla, ktoré bolo na dvore. V lietadle už boli ostatní.
,,Kde ste toľko?!"opýtal sa Namjoon.
,,Do nemocnice! Hneď!"zakričala som
Hneď ako som to povedala, tak sme vzlietli. Taehyung s Jungkookom položili Nicka na zem. Okamžite som k nemu prišla. Chytila som jeho pulz, ktorý bol však veľmi slabý.
,,Nick, no tak! Nemôžeš takto umrieť! Pamätaj si na naše plány, prosím!"bola som zúfalá. Ruky a oblečenie som mala od jeho krvi.
,,Milujem ťa, Nick. Tak veľmi ťa milujem, nemôžeš ma takto opustiť"hlavu som si položila na jeho hruď a snažila sa započuť tlkot jeho srdca...ktoré však nebolo počuť.
,,Nie, nie, nie, nie!"zatriasla som ním.
,,Prestaň s tým! Prestaň si zo mňa takto strieľať, Nickolas, nie je to vtipné! Prestaň s tým!"bolelo ma hrdlo z toho ako veľmi som kričala a plakala zároveň.
,, Sľúbil si mi, že ma nikdy už neopustíš! Opäť si to porušil, opäť si ma opustil! Nick, no tak!"jeho tvár bola nehybná, tak ako jeho telo. Krv bola všade ešte aj na mojej tvári.
Nevládala som už, zrútila som sa. Jediné, čo som dokázala bolo plakať.
,,Oci!"zakričala som na svojho otca, ktorý kľačal neďaleko odo mňa so slzami v očiach. Prišiel ku mne a vzal si ma do náručia.
Zakryla som si tvár a hlasno vzlykala.
Pristáli sme. Jungkook vybral Nicka z lietadla a spoločne sme všetci utekali do nemocnice.
,,Potrebujeme pomoc!"zakričal Jungkook. Okamžite k nám doktori pribehli a vzali Nicka na lehátko s ktorým ho brali na operačnú sálu.

Čakali sme pol hodinu, pokiaľ nám doktori dajú vedieť výsledky. Stále som plakala.
,,Robíme čo môžeme, no je to veľmi riskantné. Stratil príliš veľa krvi"počula som hlas doktora, ktorý sa rozprával s mojim otcom. Strácala som všetku moju nádej, že sa opäť stretnem s mojim Nickom...hnev sa vo mne búril...