Daughter of the Mafia

26

Moja myseľ nereagovala na nič. Všetko okolo mňa bolo stlmené. Jediné na čo som myslela bola bolesť a hnev na Johna.
Bez slova som sa postavila a odišla z nemocnice. Počula som kričanie môjho mena od chalanov, no neobrátila som sa...

Nastúpila som do lietadla s ktorým sme pristáli, naštartovala a vyrazila za tým idiotom. Zabijem ho, tentokrát sa mi to podarí. Prvý krát ma dostihol, no teraz ma čakať nebude.
Viem presne, kde sa bude skrývať...

Po nejakom čase som pristála. Vybrala som sa do zadnej časti lietadla, kde boli protilátky pre špiónoch. Nebolo to však všetko, no to vystačí na to aby som pár špiónom otvorila oči.
Vzala som desať ampuliek a pár ich nechala pre istotu aby som mala potom neskôr z čoho vytvoriť ďalšie. Vzala som si všetky zbrane, ktoré som potrebovala a vystúpila z lietadla. Na nič som nečakala, prišla som k budove, hodila elastické lano na okno a vyliezla.
Okno som rozbila a skočila na zem do chodby. Počula som kroky a tak som sa skryla za tmavý roh.
Keď bola osoba dostatočne blízko, chytila som ju, rozbila ampulku a tým pádom som jej oslobodila myseľ.
,, Č-čo sa stalo?"opýtala sa zmätene špiónka. Chytila som ju za golier a oprela o stenu.
,,Kde je John?!"opýtala som sa. Bola vystrašená.
,,Je v jeho kancelárii"povedala.
,,Kde sa nachádza jeho kancelária?"
,,Prejdeš chodbou, zabočíš do ľava a dvere úplne na konci chodby. Na dverách je napísané jeho meno"prikývla som.
,,Pôjdeš do laboratória a nájdeš tieto ampulky"dala som jej päť ampuliek do rúk.
,,To je na oslobodenie mysle ďalším špiónom. Ak nejakého stretneš, nenápadne rozbi túto ampulku pri tej osobe. Keď budeš mať ampulky, počkaj ma vonku pri čiernom lietadle. Zvládneš to?"špiónka prikývla.
,,Fajn. Choď, od dnes budete už voľné"rozdelili sme sa.
Šla som po chodbe, bez toho aby som sa skrývala. Bolo mi jedno, či na mňa niekto zaútočí, pretože by som nemala zľutovania s nikým.
Po chvíli som sa ocitla pred Johnovou kanceláriou z ktorej som počula hlas Johna. Asi s niekým telefonuje.
Vyrazila som dvere a pribehla k nemu. Preskočila som stôl a krk mu obmotala o lano, ktoré som ťahala smerom k sebe. Dusil sa a bol v bolestiach. Následne som vybrala nožík a zapichla mu ho do ramena na čo zakričal od bolesti a odhodil ma na zem. Pristála som v bojovej pozícii.
,,Kde máš spoločníka?"opýtal sa provokačne.
,,Za toto budeš trpieť"opäť som na neho zaútočila. Udierala som mu do tváre, vzala drevenú stoličku a hodila mu ju do tváre. Zlomila sa.
John ležal na zemi a predýchaval to čo sa teraz stalo. Vzala som nôžku z rozbitej stoličky a bola pripravená ho s ňou udrieť, no niekto ma zhodil na zem. Boli to dve špiónky, ktoré na mňa zaútočili a chránili Johna. Odkopla som ich odo mňa a rozbila ampulku. Z toho ako boli omámené protilátkou, nevedeli sa spamätať a tak sedeli na zemi.
,,Aká si múdra"začal sa smiať John.
,,Drž hubu!"zakričala som a kopla ho do tváre. Jeho tvár sa už nedala ani spoznať, bola celá od krve.
,,Si iba monštrum bez citov!"opäť som ho kopla.
John ležal na zemi a pomaly sa plazil ku stene o ktorú sa oprel a predýchaval.
,,A ty od kedy máš city, tak slábneš. Mohla si byť na vrchole, pozri čo je z teba teraz"
Vybrala som zbraň a strelila do neho.
,,Zničil si mi život!"zakričala som.
,,Vzal si mi možnosť mať dieťa!"opäť som do neho strelila. John sa zvíjal od bolestí.
,,Vzal si mi možnosť mať normálny život"výstrel.
,,Vzal si mi môjho milovaného"výstrel. Stále však žil.
,,Veril...som...ti"povedal. Z jeho úst vytekala krv.
,,Zomri, ty sviňa"strelila som do neho posledný krát. Bol definitívne mŕtvy...
Pozrela som sa na dievčatá, ktoré sedeli na zemi.
,,Je...mŕtvy?"opýtala sa jedna z nich. Prikývla som.
,,Ste voľné, choďte a osloboďte ostatné. Už vám nikto nebude vládnuť"podala som im dve ampulky. Mala som pri sebe poslednú. Dievčatá prikývli a odišli.
Vybrala som sa ku stolu, kde som vzala všetky papiere, či usb-čka. Všetky informácie a dáta, ktoré uskladňoval v jeho kancelárií. Predtým, než som odišla, tak som vzala zapaľovač z jeho stola a podpálila jeho a celú kanceláriu.
Konečne je mŕtvy...
Zapla som požiarne alarmy, aby všetci špióni vyšli von, pretože táto budova padne k zemi.

Vyšla som vonku z budovy, kde všetci špióni už stáli omámení protilátkou.
Keď ma videli, zastúpili sa do radu. Nechápala som, čo sa deje.
,,Ďakujeme vám, čakáme na vaše rozkazy"zvolali. Jemne som sa usmiala.
,,Žiadne ďalšie rozkazy už nie sú. Vaše životy sú vo vašich rukách. Vráťte sa domov k vašim rodinám alebo si rodinu urobte. Moja cesta k zničení ústavu ešte stále pokračuje, no vás nebudem už ďalej nútiť k ničomu. Ak chcete ísť so mnou, pomôcť mi, môžte...ak nie, prajem vám len to najlepšie do života!"povedala som.
,,Ale kam máme ísť?"opýtala sa jedna.
Zamyslela som sa. Niektorí vážne nemajú kam ísť...
,,Choďte do najbližšej nemocnice a nájdite Kim Taehyunga, môjho otca. Povedzte, že vás posielá Lara, nech vám pomôžu nájsť útočište...povedzte mu prosím aj to, že ho mám veľmi rada"povedala som. Na konci som sa smutne usmiala.
Dievča prišlo ku mne.
,,Chcem ísť s tebou prosím. Nemám kam ísť, chcem zničiť ústav a pravdu povediac...nič iné ako toto neviem"povedala.
,,Poď. Pomoc mi bude užitočná"následne prišlo dievča, ktoré malo za úlohu zaobstarať protilátky.
,,To je všetko, čo zostalo. Veľmi to pomohlo, ďakujem ti"objala ma. Objatie som jej opätovala.
Ďalej prišiel ku mne muž.
,,Myslel som si, aký som silný, no uvedomil som si, že som iba slabý chlapec, ktorý nedokázal sa postaviť proti tomu monštrum"prišlo mi ho ľúto, tak som ho objala.
,,To sa nedokázal postaviť nikto, ani ja. Bola som rovnaká ako vy všetci, tiež ma z toho vytiahol jeden úžasný muž... ktorý však...nie som si istá, či žije"opäť som sa rozplakala. Tak strašne to bolelo.
,,Mrzí ma to"povedal muž. Jemne som prikývla.
,,Tak dobre. Ten kto ide so mnou, poďte. Tí ktorí odchádzajú, želám šťastnú cestu a veľa nadšenia zo života!"rozlúčila som sa s nimi a nastúpila do lietadla, kde som si všimla pri odkladaní všetkých tých vecí Nickovu mláku krvi.
Sadla som si k riadeniu a čakala na tých, ktorí sa rozhodli ísť so mnou.
A veru...nebolo ich málo.