Jednoducho láska

Desiata kapitola

     Už je tu učiteľka a ja na chvíľu prestanem myslieť na Bena. Dnes píšeme už tretiu písomku. To je veľa aj na koňa. Najprv z matiky, potom diktát zo slovenčiny a nakoniec to najlepšie – písomka z nepravidelných slovies z nemčiny. Včera som sa to učila minimálne tri hodiny, a aj tak to poriadne neviem. Mám taký pocit, že zase polovicu odpíšem od Pati.

     „Vyberte si papiere, od okna á, bé. A rozsaďte sa, keď vás je tak málo," zavelí naša triedna a my musíme poslúchnuť. To ide byť moja smrť. Dúfam, že to dám aspoň na štvorku. Bezradne pozriem na Paťu, ona len ľútostivo pokrúti hlavou a rýchlo si ide sadnúť do lavice predo mnou. Aby som mala aspoň malú šancu niečo odpísať.

     Tak, hotovo. Hneď, ako dopíšeme, si Paťa sadne späť ku mne.

     „Vedela si?" spýta sa ma a ja nešťastne pokrútim hlavou. Niečo som tam popísala, ale nikto nevie, či je to dobre. Triedna nám už zvyšok hodiny dá pokoj a pustí sa opravovať písomky. Využijem čas, nahodím psí pohľad a poviem jej o Benovi. Že ma bude čakať pred školou a že by som s ním rada išla, ale zároveň nechcem sklamať ju, pretože sme dohodnuté už dlho.

     Paťa to na moje prekvapenie zoberie dobre. Uľahčene si vydýchne a zasmeje sa.

     „Vieš, ja som ti tiež chcela niečo povedať," začne. Prekvapene na ňu pozriem a zdvihnem obočie. No to som zvedavá, čo na mňa vybalí.

     „Písala som si s Viktorom. Zavolal ma na kávu. Chcela som ti to povedať skôr," dopovie rýchlo, keď vidí, že sa nadychujem, aby som jej začala vyčítať, prečo mi to hovorí až teraz.

     „A ideš?" položím jej zbytočnú otázku, na ktorú hneď viem odpoveď. Jasné, že ide. Bolo by od veci, keby to odmietla. Po prvé, s Viktorom sme kamaráti. A po druhé, Paťa je do Vika zamilovaná už pekne dlho.

     Pozrie na mňa pohľadom postihnutého škrečka – obočie zdvihne až pod vlasy, oči vytreští, dobre že jej nevypadnú a hlavu nakloní nabok a dozadu.

     „Jasné, že idem," povie mi, ako keby som bola úplný primitív. Ale to som mohla čakať. Veď predsa na hlúpu otázku je vždy hlúpa odpoveď.

     Obidve sa začneme usmievať, až sa neudržíme a vybuchneme do smiechu. Triedna na nás zazrie, ale nás to nakopne a smejeme sa ešte viac.

     „No," ozve sa triedna a všetci okamžite stíchnu. Vrátane mňa a Pati.

     „Písomky dopadli takto: dve jednotky, tri dvojky, jedna trojka a zvyšok štvorky," oznámi nám a začne rozdávať naše práce. Pred Paťu dopadne papier s veľkou dvojkou v krúžku. Ja asi také šťastie nebudem mať. Keď triedna príde ku mne a podá mi písomku, takmer spadnem zo stoličky. Nemôžem uveriť vlastným očiam. Jednotka?! Ja mám jednotku?! Takže tie tri hodiny včera neboli zbytočné. Vyradostená pozriem na moju kamarátku, ktorá tiež nechápe.

     „A že nič nevieš," povie mi, pokrúti hlavou a zasmeje sa.

     Konečne zazvoní na koniec pre nás poslednej hodiny. Triedna nám pripomenie, aby sme vyložili stoličky a pokým dávame do poriadku triedu, ona si balí veci. Tiež už dnes končí, tak chce byť čo najskôr doma. Pozdravíme sa jej a už po nás v triede nezostane ani smrad.

     Pred školou ma čaká Ben. S Paťou sa rozlúčime a ona sa vyberie s Viktorom opačným smerom ako ja s Benom. Niekoľko metrov kráčame bez slova. Napokon preruším ticho ja. „Ešte si mi nepovedal, ako si odhadol mňa," snažím sa nadviazať na náš „fejsbukový" rozhovor. Ben sa na mňa pozrie a usmeje sa tým jeho odzbrojujúcim úsmevom.

     „Teba som tipoval na obyčajné dievča, ktoré majú ľudia radi. Zatiaľ sa mi to potvrdzuje. A mne si sa od začiatku páčila," hovorí a chytí ma za ruku. Pozriem na naše spojené dlane.

     Vyzerajú, akoby boli vyrobené pre seba.

     Akoby sa nikdy nemali rozpojiť.

     „To, čo som ti povedal minule na ulici, som myslel vážne," pokračuje Ben, „a nemám problém ti to povedať znova." Náhle sa ku mne nahne a pobozká ma. Zastaneme uprostred chodníka, ľudia, ktorí idú za nami, nadávajú, lebo im blokujeme cestu, ale mne je to v tej chvíli úplne jedno. Pretože teraz je pre mňa dôležitý iba jediný človek. A ten ma bozkáva uprostred ulice pred desiatkami ľudí.

     Po chvíli sa od seba odtiahneme. Ben sa na mňa pozrie a jeho oči prezrádzajú, že by veľmi rád pokračoval v tom, čo začal. A ja tiež. Najradšej by som sa s ním teraz niekam zašila a nevyšla odtiaľ.

     „Poď," potiahne ma za ruku a mne ani nenapadne protestovať. Vedie ma k jeho autu, galantne mi otvorí dvere spolujazdca a počká, pokým sa usadím. Potom si sadne za volant a vyrazíme. Netuším, kam ideme, ale ani mi na tom nezáleží. Dôležité je, že idem s Benom. A pri ňom mám pocit bezpečia. Cestou sa nerozprávame, slová totiž netreba. Stačí nám pohľad na toho druhého.

     Vezieme sa asi pol hodinu, keď Ben odbočí z hlavnej cesty na starú poľnú cestu. Doteraz mi ani nenapadlo spýtať sa ho, kam vlastne ideme. Ale teraz ma premáha zvedavosť, tak začnem vyzvedať.

     „Uvidíš," usmeje sa na mňa Ben. Nezdá sa, že by sa chystal niekde zastaviť.

     „Dúfam, že ma niekde nechceš zabiť," podpichnem ho.

     „Aj to je jedna z možností," zasmeje sa, „ale môžeš mi veriť, že mám s tebou vznešenejšie plány," dopovie a chytí ma za ruku.

     Keď si začnem myslieť, že tá poľná cesta nemá konca, Ben zastane. Nachádzame sa uprostred poľa, na jeho okraji vidno hustý les. Vystúpi z auta, obíde ho a otvorí mi dvere. Zo zadných sedačiek vezme nejakú tašku. Prejdeme pár krokov ruka v ruke, užívame si vzájomnú spoločnosť a vychutnávame upokojujúce ticho prírody. Vojdeme do lesa.

     „Kam ideme?" zvedavo sa ho spýtam.

     „To je prekvapenie," povie tajnostkársky. To som teda zvedavá. Verím tomu, že vie, kam má ísť a že tu nezablúdime.

     S malými obavami v očiach sa na neho pozriem, no on sa len usmeje a vedie ma ďalej do lesa. Vôbec mi nechce povedať, čo plánuje. No moje obavy sa rozplynú hneď, keď sa spoza stromov vynorí nádherný výhľad na hory. Ani si neuvedomím, že stojíme na kraji útesu.

     „Teda... Toto som nečakala," poviem obdivne a Ben mi dá pusu.