Eris. Meno, ktoré doslova znamená chaos.
Lyssa Laurent. Žena, ktorú toto meno vystihuje do bodky a do písmena.
Bodaj by to Killian vedel skôr, ako sa s ňou zaplietol. Kto ale mohol čakať, že mu obráti život naruby?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Pred jedenástimi mesiacmi...
Mala som to vedieť. Samozrejme, že hlavná miestnosť mala pevnejšie steny ako čokoľvek iné na budove.
Neviem ako dlho som bola mimo. Udrela som si hlavu, keď budova vybuchla a zobudila sa s krvou po tele. Väčšina tiekla z mojej hlavy a taktiež z ruky, ktorú som si vytiahla spod stola. Neviem ako sa na ňu dostal stôl, a asi to ani vedieť nechcem.
Podoprela som sa stolom, keď som sa pokúšala postaviť.
Všetko okolo mňa bolo rozhádzané. To asi stane, keď vybuchne budova.
Pozrela som sa na Frederikovo telo poslednýkrát a usmiala sa od ucha k uchu. "Pozri sa kto prežil, idiot." Zasmiala som sa. "Ty nie."
Pomaly som prešla k dverám a pokúsila sa ich otvoriť cez senzor na ich kraji. Bolo to márne.
Prešla som ku kovovým dverám a pokúsila sa ich otvoriť a kvôli nárazu boli poškodené, takže sa pohli.
Sykla som od bolesti, keď som ich musela otvoriť oboma rukami, ktoré ma boleli ako sviňa.
"Agh." Otvorila som ich dostatočne, aby som mohla vyskočiť von. Zatvorili sa ihneď za mnou.
Dopadla som na kúsky budovy, čo taktiež zabolelo. Poškriabala som si ruky a roztrhla si rifle na kolenách, s ktorých mi začala tiecť krv.
"Úžasné." Sykla som od bolesti, keď som sa pokúsila vstať. "Och môj bože." Zašepkala som, keď som videla budovu v ruinách a telá. Toľko tiel.
To som spravila ja.
Bol tu čierny dym, kúsky budovy, ktoré ešte horeli a smrad spálených tiel.
Čo som to spravila?
Striasla som pocity viny. Na to bude čas neskôr, musím nájsť Killiana. Och môj bože musím nájsť Killiana.
Začala som kráčať cez ruiny smerom, kde sme zastali s Charlesom a Nyx. Takmer som si vytkla členok päťkrát.
Konečne som sa dostala do lesa, ale vtedy sa mi z ničoho nič začala točiť hlava.
Nohy sa mi začali pliesť a nestihla som sa zachytiť stromu, keď som padala.
Tvárou som dopadla na pôdu a omdlela.
Všetko bolo čierne ani neviem ako dlho, ale potom som počula hlas. Bol strašne ďaleko, ale cítila som niekoho ruky na mojom tele.
"Pozrime sa na teba. Ty nevieš ako zomirieť, že?" Niekto sa zasmial.
Pokúsila som sa otvoriť oči, ale márne.
"S tebou budem naozaj veľa srandy." To bolo posledné, čo som počula, než som znova omdlela.
