Eris. Meno, ktoré doslova znamená chaos.
Lyssa Laurent. Žena, ktorú toto meno vystihuje do bodky a do písmena.
Bodaj by to Killian vedel skôr, ako sa s ňou zaplietol. Kto ale mohol čakať, že mu obráti život naruby?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Zobudila som sa dezorientovaná.
Všetko okolo vyzeralo, že sa točí, ale aj tak som vstala z postele.
Nasledovala som hlasy, ktoré vychádzali z Killianovej pracovne, a keď som sa zastavila pri dverách, môj pohľad padol na šiestich ľudí.
Dvaja z nich tu nemali čo robiť ešte pár dní.
"Kde sú?" Prehovoril a som, a tým na seba upútala ich pozornosť. "Kde je Killian a Lucy?" Povedala som s roztraseným hlasom a želala si, že to všetko bol iba sen.
"Nemala by si stáť." Podišla ku mne Luna a pokúsila sa ma chytiť, ale ruku som stiahla k sebe skôr, ako sa ma dotkla.
"Kde. Sú." Zopakovala som prísnejšie a čakala, že mi niekto tentokrát odpovie.
"Počula som od nejakých ľudí o pláne sa ťa zbaviť. Keď som sa tu dostala, bola si preč. Našla som ťa v uličke úplne mimo, ale nikto tam nebol." Prehovorila Nyx. "Zobrala som ťa ihneď tu."
"Povedzte mi, že viete kde sú." Zatvorila som oči, aby som sa ubránila slzám.
"Ešte nie." Zdvihla som pohľad k Charlesovi. "Ale nájdeme ich."
Premiestnila som pohľad na Kaia a Sebastiana. Obaja sa na mňa pozerali a ja som nebola schopná sa im pozrieť do očí.
Čo som to spôsobila?
Otočila som sa a utiekla z pracovne. Započula som Lunu, ako na mňa kričala, ale ja som iba utekala ďalej.
Chápem, že nie som dobrý človek, ale toto si nezaslúžim. Lucy si to nezaslúži. Killian si to nezaslúži. Nikto.
Nezaujímalo ma, že som bosá utekala cez zadný vchod do záhrady. Nezaujímali má slzy, ktoré mi zahmlievali zrak.
To jediné na čom som sa vedela sústrediť bola prázdnota v mojej hrudi.
Stratila som ich.
Konečne som niekoho mala a ja som ich stratila. Oboch.
Ako sa to mohlo stať?
A zas a znova som prežívala to isté. Utekajúc cez les v slzách po stráte všetkého, na čom mi záležalo.
V nejakom momente som zastala. V strede lesa. Klesla som na kolená a sklonila hlavu.
Ako som ich mohla stratiť?
"Čo odomňa chceš?" Pozrela som sa na oblohu, ktorú bolo vidno cez koruny stromov. "Čo odomňa kurva chceš! Prečo nemôžem byť šťastná aspoň raz v živote!" Môj hlas sa zlomil. "Ja som iba chcela žiť." Zašepkala som. "Prečo mi to nedovolíš?" Ďalšie slzy mi stiekli po lícach. "Prečo?" Roztrasene som vydýchla a sklonila hlavu k zemi.
