Angel of Apocalypse 2

#14.4

Akonáhle sa otočila, jej hruďou prešlo čosi ostré a studené. Pocítila obrovskú, pálivú bolesť. Akoby jej niekto bol vrazil do hrude nejaký rozžeravený kôl.

Dotkla sa hladkej rúčky tej zbrane. V hrudi ju mala až po rúčku. Cítila ako jej po tele steká krv. Bola teplá.

Sofiu zradili jej nohy. Tvrdo dopadla na kolená a slzavejúcimi očami si prezrela toho, kto jej toto urobil.
Čakala kohokoľvek. Anjelov, démonov, meničov... Dokonca čakala aj Deana. Nečakala len jednu osobu...

,,Castiel?" hlesla prekvapene a zakašľala.

Vypľula krv. Slzy jej stekali prúdom po tvári, tlačila si na ranu, ktorá ju pálila a srdce jej pumpovalo krv ako šialené. Ledva dýchala. Nemohla urobiť, že to urobil. Nešlo jej do hlavy prečo.

,,P-prečo?" spýtala sa potichu.

Na Castielovi bolo tiež vidieť, že ho to vzalo. Akoby tu už teraz ľutoval. Nemal na tvári výraz pyšného anjela, ktorý by sa smrťou tenebrisa chválil.
Castielov výraz bol úplne iný. Bolesť a nedôvera sa tam striedali ako na horskej dráhe. Slzy mal v očiach.

,,Odpusť mi," opakoval stále dookola.

Sofii sa obraz jeho tváre rozmazával. Počula tie slová ale jej srdce, ktoré pomaly vykazovalo službu odmietalo tie slová prijať. Nič neznamenali. Ona mu verila, milovala ho. Prečo ju teda takto zradil? Myslela si, že aj on miluje ju. Či to boli len prázdne slová?

Jej úplný dopad na tvrdú zem spolalil pár silných rúk, ktoré si ju privinuli na hruď. Počula jeho tlkot srdca. Pocítila ako mu slzy nečujne padli na jej blednúcu tvár. No jeho už nevidela. Oči mala otvorené, no bola už slepá. Plytko dýchala. A s každým jej plytkým nádychom jej život unikal.

,,Odpusť mi," povedal jej pomedzi vzlyky Castiel.

Už ho takmer ani nevnímala. Jej život unikal a jej srdce krvácalo. Nie len naozaj. Krvácalo z toho, že niekomu verila a ten niekto ju zabil.

,,Odpusť mi, prosím. Bolo to však buď ty, alebo ona!" boli posledné slová, ktoré začula a ktoré sa jej ozývali aj potom ako sa prepadla do tmy...

Prudko sa zobudila. Posadila sa na posteli, plytko dýchala. Mokré vlasy mala nalepené na tvári, slzy jej tvorili medzi prameňmi cestičky. Srdce jej rýchlo bilo a prudko ju bolelo. Akoby praskalo a zároveň bolo zranené dýkou. Nabiehala jej husia koža, keď si uvedomila, že to bol len sen.

,,Nie sen, krvavá vízia," opravila svoj mozog, ktorý sa obrazy snažil zatlačiť na samé dno mozgu.

No tie sa vracali stále na oči, akoby jej chceli pripomenúť, že voľba ona alebo jej dcéra, tam neustále bude.

,,Bolo však buď ty, alebo ona!" ozývalo sa jej v ušiach.

Castielov hlas bol zlomený keď to vyslovoval. Zrejme to aj preňho bolo ťažké. Nie len pre ňu. Možno vyberal.

,,Vyberal? Nemal vyberať!" zhrozila sa.

Predstava toho, že by videla Castiela vyberať medzi ňou a jej dcérou, bola ešte horšia. Desila sa jej viac ako svojej vlastnej smrti.

Ak tá vízia ukazovala jej smrť, tak tá mala prísť bez výberu. Žiadne premýšľanie. Ale konanie. Ona. Nie jej dieťa.

,,Sofia, už si hore!" začula známi hlas.

Najskôr sa vydesila, pretože netušila odkiaľ vyšiel ten hlas. Rýchlo sa však obzrela. Zdroj toho hlasu našla. A trochu sa upokojila.